USA 2002

Boeing na runway

Moja cesta začala skoro ráno. Dôvodom bol skorý odchod spred agentúry na letisko do Viedne už o 4h ráno. Bolo to predsa len ani nie rok po útoku na Obchodné centrum a kontroly na letisku boli zdĺhavé. Odlietal som o 7h zo Swechat-u. Nazbieralo sa nás tam zo dva mikrobusy Slovákov túžiacich po zárobku za veľkou mlákou. Cez hranicu sme prešli bez problémov. Na letisku som sa zoznámil zo študentom Ferom, s ktorým som sa rozlúčil až v Chicagu. Ráno bolo vo Viedni krásne počasie a tak pri štarte som videl "krásavicu na Dunaji" z výšky, i keď len z druhého sedadla. Z Viedne som letel Boeingom 737 spol. Lufthansa, let LH3677. Niektorí si zvolili lacnejšiu spoločnosť, hoci ich cesta do USA trvala dlhšie. Ja som to nechal na agentúru. Ten poldruha hodinový let bol pre mňa nezabudnuteľný zážitok. Ráz krajiny podo mnou sa mi navždy vryl do pamäti. Podával sa kúsok bagety. Vybral som si syrovú. Nápojov som mohol mať, čo hrdlo ráči. Nad Nemeckom už bola súvislá oblačnosť. I tak bolo fascinujúce pozerať sa na mraky z výšky. Vyzerajú úplne inak ako zo zeme. Zem som opäť videl až pri pristátí vo Frankfurte. Tam ma privítalo daždivé počasie. Je to najväčší vzdušný prístav Európy, premelie sa tam vyše 50 mil. pasažierov ročne. Pre mňa to bola prestupná stanica do USA. Do odletu som mal asi hodinu. Tam mi robila orientácia trocha problémy, ale pridal som sa k akejsi skupinke študentov. Na pasovej kontrole som sa zdržal, lebo som nerozumel, čo sa pýta colník. Pýtal sa ako som prekročil hranicu Slovenska s Rakúskom. Nechal ma podusiť vo vlastnej šťave. Z mojou nulovou angličtinou a s jeho nemeckou angličtinou to bolo na pobavenie. Asi mu robilo radosť potrápiť chudáka z východného bloku. K nástupnej bráne som potom musel utekať, lebo sa už nastupovalo a do odletu linky LH430 ostávali minúty. I tak sme nakoniec odlietali s pomaly hodinovým meškaním. Od matičky zeme sme sa odlepili po 11.00h. Jedna študentka si chcela vziať na palubu manikúrne nožničky. Bohužiaľ američania to tam prísne kontrolovali, tak ich tam musela nechať. Videl som tam menšiu výstavku vecí, čo tam ľudia museli nechať. I do lietadla nastupuje vždy vojak v maskáčoch a tajný. Tí sú v prvej triede, aby boli asi najbližšie k pilotnej kabíne. Ktovie koľko ľudí bolo ešte v turistickej triede. Letel som slávnym "Jumbom" teda Boeingom 747, vtedy najväčším dopravným lietadlom. Je to lietajúca sardinkáreň, ale to je v podstate každé lietadlo. Dostal som s Ferom asi to najhoršie možné miesto. V strede lietadla, to bolo v podstate jedno, ale v strednom rade a uprostred. Oproti som mal už len stenu. Vpravo bola Indka s malým bábom a na ľavo zavalitý černoch. Let trval 8 hodín. Utkvelo mi v pamäti ako som si poznačil prvé poznámky do denníčka vo výške 10 700m. Údaje o lete sa priebežne zobrazovali na televízoroch. Hoci som sa naň tešil, bol nepohodlný. Lietadlo je predsa len konštruované účelne. Dieťa stále plakalo. Malo tam zavesenú akúsi postieľku, v ktorej bolo. Hoci boli v lietadle televízory, keďže som bol pod nimi, nemohol som ich sledovať. Bola nejaká akčná blbina, kde lietali kopance až som sa bál, že z toho telzízora kop aj mne ujde. Keď som sa chcel prejsť alebo ísť na WC, nemohol som poriadne ani vyjsť. Vľavo sa pre postieľku nedalo ísť a vpravo spal rozvalený černoch. Potreba však bola silnejšia. Ten rozmrzelý ksicht zobudeného černocha by som už nechcel zažiť. Bol som dokonca i na veľkej potrebe. Môj výplod trávacieho systému záchod len tak vcucol až ma ten zvuk vystrašil. Obed sa podával hneď po nabratí letovej hladiny. Na výber boli dve jedlá: vegetariánske a mäso. Dal som si to vegetariánske. Pozostávalo z akejsi okorenenej ryže, dusenej zeleniny a zákusku. Viac som si v lietadle vegetariánske jedlo nedal, ale v podstate je to jedno. Ani mäsitý pokrm nie je žiadna výhra. Okrem toho ešte každý dostal neskôr balíček arašidov.Keďže ma pri dlhom sedení omíňala istá partia tela černoch- nečernoch, musel som sa ísť prechádzať. S podobný problémom som nebol sám, viacero ľudí postávalo. Bol som pozrieť študentky Martinu a Jaroslavu, ktoré som poznal už z Bratislavy. Chcel som si obzrieť i druhé poschodie lietadla ale letuška spustila predo mnou oponu v podobe záclonky. Tak som šiel do zadnej časti. Tam bolo úplne vzadu okienko cez ktoré sa dalo hľadieť. Musel som však počkať, kým sa vystrieda zopár ľudí pri ňom. Ja som tam potom trávil skoro celý zbytok letu, i keď oceán podo mnou bol jednotvárny. Neskôr ho vystriedala zamrznutá zem Labradoru. Tým som aspoň zabudol na nepohodlie pri lete. Zmeškal som tým rozdávanie osviežovacích handričiek, ale vôbec ma to netrápilo. Asi 2 hodiny pre pristátím letušky rozdali formulár, ktorý musel vyplniť každý cestujúci i rodilí američania. Bolo o tom, prečo tam idem, koľko peňazí prevážam, aké potraviny a podobné bláboly. Amíci sa boja si exportu z Európy. Keďže moja angličtina bola na "úrovni", na prvý krát sa mi nepodaril vypísať, tak som si bol zobrať od letušiek ďalší. I pre..... Pred pristátím letušky rozdali ešte raz osviežujúce servítky. Dodnes ho nosím zo sebou do roboty, čo keby... To keby trvá akosi dlho. Už ho mám skôr ako suvenír. Neodvážil by som sa ho použiť. Po 4 rokoch, by ma osviežila asi iná vôňa. Čas sa mi teda posunul o 7h. Prileteli sme prakticky na obed, teda v podobnom čase ako sme odlietali. Na letisku v Chicago som sa už orientoval lepšie. Už tam sa ukázalo aké je všetko v novom svete veľké. Letisko bolo ako prvé obludné. Patrí medzi najväčšie na svete. Veď sa tam premelie 250 000 ľudí denne a pristane alebo vzlietne každú minútu lietadlo. Stále sme sa držali skupinka študentov pohromade. Američania ani neboli príliš zvedaví kto sme, čo sme a čo prenášame. Teraz bola starosť dostať sa na internát Illioniskej univerzity. Adresu som mal od agentúry v debilníčku. Niektorí zvolili TAXI – mikrobus. Bolo to však predsa len pre študenta drahé. Preto sme sa asi štyria rozhodli ísť metrom. Vedeli sme, že stanica sa nachádza niekde pri parkovisku a treba ísť modrou linkou. Tu sa ukázalo opäť aké je toto letisko obludné. Parkovisko malo 6 podlaží ! Kde teraz nájsť to prekliate metro ? Povozili sme sa výťahom a pobehali takmer každé poschodie. Pri tých autách som si zasa uvedomil, aké je tam všetko veľké. Metro bolo nakoniec na prízemí. Pod ním bolo ešte jedno podzemné parkovisko. Prešli sme okolo černocha fúkajúceho na saxofóne. Tam sa začala ukazovať druhá tvár Ameriky. Tá horšia. V podstate to bol žobrák. Metrom sme išli prakticky až do centra. Ľutoval som, že nemám foťák. Vidieť rolovať Jumbo nad šesťprúdovou cestou by bola fantastická fotka. Zo začiatku ide metro nad zemou, v blízkosti centra už pod. Neskôr pristúpili akýsi puberťáci, ktorí stáli za mnou. Až na internáte som zistil, že som mal otvorené vrchné vrecko batoha. Boli tam však len šlapky a tie nezmizli. Myslím, že tieto nedospelé indíviduá boli také zvedavé. Po vylezení z metra sa mi naskytol pohľad na Sears Tower v opare, kedysi najvyššiu budovu na svete. Bohužiaľ som nemal pri sebe ani obyčajný foťák. Ten som ešte len plánoval kúpiť. Chicago ma viacero superlatívov. Najväčšie letisko, železničný uzol, kino, výstavisko a kto vie čo ešte. Dohodli sme sa, že po ubytovaní si pôjdeme mesto pozrieť. Na univerzitu sme prišli po pár metroch od stanice metra. Vo vestibule už boli študenti, ktorí sa ubytovávali. Bolo to len na jednu noc, druhý deň po úvodnom stretnutí so zástupcami agentúry sa každý rozpŕchol do celej šírej Ameriky. Mal som chvíľu problém sa vo veľkom internáte orientovať. Nechali ma totiž samotného, aby som si izbu našiel. Ovešaný batohmi behať po tom veľkom komplexe nebola žiadna sranda. To najlepšie ma však ešte len čakalo. Keď som konečne našiel dajako izbu, nešla mi ani za svet otvoriť. Tak teraz naspäť, ale kade ? Zasa som s batohmi blúdil a hľadal cestu do vestibulu. Objavil som ako zázrak nejakú študentku z Juhoslávie, ktorá ma vyviedla z tohto bludiska opäť k príjmu študentov. Aj im vysvetlila, čo sa mi stalo, lebo mne akosi nerozumeli. Dali mi teda kľúč od ďalšej izby. Tá bola pomerne blízko vchodu, takže nebol problém ju nájsť. Konečne som si mohol zložiť veci. Dlho som si však neoddýchol, lebo sme chceli vyraziť o 16h na prehliadku mesta. Našla sa väčšia skupinka ľudí a tak sme vyrazili. Prechádzali sme cez nejaký z veľkého počtu podchodov a videl som tam ležať človeka. Pripadal mi mŕtvy, ale v tej tme možno len spal. Späť už sme tade radšej nešli. Pri jednom kanáli vznikla prvá fotka našej skupinky. Niekde by som ju aj mal mať. Ako prvé sme chceli samozrejme vidieť mesto na dlani. Tak sme šli do mrakodrapu Sears Tower. Bol postavený v r.1973 a do konca 90-tych rokov to bola najvyššia budova na svete. Váži úctyhodných 222 tisíc ton a je tam až 25 tisíc km káblov. Vyhliadka bola vo výške takmer 430m. Pred vstupom bola prísna kontrola. Nečudo stále tu bola obava z teroristických útokov. Po zaplatení 10.45USD aj s daňou, sme sa dostali hore výťahom za necelú minútu. Cítil som ako mi pri tej rýchlej zmene výšky a tlaku zaľahlo v ušiach. Kto by chcel ísť pešo, čaká ho 2 232 schodov. Výhľad bol prenádherný. Viditeľnosť bola skvelá a bolo slnečno. Jazero Michigan sa sem tam zahaľovalo do hmly. Vo výhľade som mal budovu John Hancock center, Water Tower Palace, prístav Navy Pier s množstvom malých lodičiek, nádhernú zeleň Grant Park-u i veľkú železničnú stanicu Grand Station. Uchvátlilo ma množstvo križovatiek a viacprúdových ciest podo mnou. Fascinujúce bolo sledovať malé mraky, ktoré sa nachádzali vo výške budovy alebo nižšie a pomaly sa pohybovali. To je zážitok, ktorý sa nedá opísať a treba to divadlo tancujúcich obláčikov vidieť. Jeden Čech tam hľadal ,ľudí ktorí by s ním boli ochotní ísť za prácou do New York-u. Boli viacerí takí študenti, ktorí šli viac menej na slepo do USA, bez vopred zajednanej práce. Hlavne tí, čo boli v USA druhýkrát. Verili, že do týždňa si nájdu robotu i lacné ubytovanie. Ja som sa podobnými špekuláciami nezaoberal. Mne sa príplatok agentúre 50USD nevidel tak veľký. Stavil som teda na istotu, že budem mať prácu prostredníctvom agentúry. Po prehliadke mrakodrapu sa niektorí rozhodli ísť si pozrieť ešte prístav. Ja som bol unavený s cesty a ledva som stál na nohách. Veď u nás už bola hodina po polnoci. Preto som radšej šiel späť. Všimol som si aké majú betónové chodníky. Sú to len také betónové panely len o málo vyššie ako cesty a bez obrubníkov. V menších mestách chodníky nie sú vôbec. Cestou som sa zastavil na autobusovej stanici a vystál radu na lístky do Rapid City. Lístok ma stál pri preukázaní ISIC karty 113USD. Našli sa jedinci, ktorí leteli do Rapid City. Potom som už šiel na internát. Dali nám suchú večeru v podobe bagety, jablka a tyčinyku. Tú som si odložil na horšie časy pri ceste autobusom. Chcel som dať ešte vedieť doma, že som šťastne docestoval do USA. Preto som šiel do internetovej miestnosti a poslal SMS. Na písanie e-mailu som nemal čas, lebo tam boli ďalší a pripadal som si skôr ako votrelec. Ešte som sa šiel pozrieť po areáli. Na univerzite v tej dobe boli prázdniny, takže bola viac menej opustená a boli tam väčšinou len prechodne bývajúci študenti, kým pôjdu ďalej za prácou. Budovy vyzerali čisté a udržiavané. Bola tam obrovská univerzitná knižnica. Tu niekde som stratil pracovné povolenie, ale to som ešte nevedel. Už bola tma, keď som prišiel na izbu. Hoci tam boli 3 postele, bol som sám. Išiel som na "veľkú" a osprchovať sa. WC bolo na neuverenie spoločné pre viacero izieb na konci chodby. Kúpeľňa na izbe bola tiež spoločná, ale len s vedľajšou izbou. Kúpeľňa sa nachádzala medzi týmito izbami a bola dosť veľká. Nastavil som si budík "No Počkaj" na ôsmu ráno. U nás už bolo ráno, keď som sa zberal spať.

Cesta do stredu zeme

Prebudil som sa do sychravého rána. Neskôr začalo pršať. Od rána bol nabitý program. Vzal som si batožinu a šiel na autobus, ktorý nás mal odviesť do hotela na úvodné stretnutie so zástupcami pracovných agentúr. V autobuse som si vymenil emaily ľudí, s ktorými som včera cestoval. Zaviedli nás do pomerne prepychového hotela, kde nás čakali i raňajky. Slovač sa vrhla na ne ako supy, nielenže nestačili donášať no o chvíľu nebolo na stoloch nič. Asi sme doslova vyžrali celý hotel. Niektorí si dokonca brali jedlo zo sebou na cestu, čo mi pripadalo hlúpe. Ja som odtiaľ neodniesol nič. Potom bolo stretnutie, kde nám vysvetlili zvyky a obyčaje v USA. Dôležitá vec, ktorú sme obdržali, bola tzv. Social security karta. Na základe nej som mohol v USA pracovať kdekoľvek. Museli sme ešte vypĺnať nejaké formuláre. Dostali sme aj telefónnu kartu v hodnote 3USD. Medzinárodný hovor stál 17 centov /minúta, takže si každý môže zrátať koľko minút som mohol volať. Mimo to som mal našu medzinárodnú kartu v hodnote 200Sk. Keďže autobus odchádzal až o 16.40h mali sme chvíľu čas. No na dážď sa nám nechcelo. O chvíľu ustal a šli sme teda naložený batohmi do mestskej knižnice. Chcel som tam ísť na internet, ale pre krátkosť času sa mi nepodarilo akosi pripojiť. Na stanici študenti zabrali dva autobusy do Rapid City. Obdivoval som pružnosť s akou zareagovala spol. Greyhound. U nás si to neviem predstaviť, takú organizáciu pri odbavovaní veľkého počtu cestujúcich a pristavenie dvoch autobusov. U nás si také niečo od SAD neviem predstaviť. Celou cestou som sedel vedľa jedného Slováka. Autobusy boli veľké a pohodlné. Nie ako naše karosy. Po zavretí dverí sa šofér predstavil a porozprával o ceste. Čakala ma prvá 12 hodinová etapa z celkovej 24 hodinovej cesty autobusom. Mierili sme po medzištátnej diaľnici I-80 juhozápadným smerom do Omahy v Nebraske. Sledoval som ako pomaly miznú domy Chicaga a krajina dostávala plochý ráz bez kopcov. Bolo tam veľa farmárskych osád. Asi po hodine sme zastavili na prestávku. Každý, kto vyšiel z autobusu, dostal lístok z číslom, ktorý potom pri nástupe ukázal vodičovi. Niektorí to využili na nákup večere. Ruskí študenti sa odfotili pred autobusom so šoférom. Bol to taký pretučnelý a žoviálny pán. Na celú etapu bol len tento jediný šofér. Ešte za svetla sme stáli na jednej pumpe. To už sme boli v štáte Iowa. Chcel som si pospať, ale veľmi sa mi to nedarilo. Mali sme ešte malú zastávku v hlavnom meste štátu Des Moines.

14.6.2002 Piatok

O štvrtej ráno sme dorazili do prestupnej stanice. Šofér nás zobudil vykrikovaním "Omaha! Omaha!". Hodinu sme potom rozospatí sedeli v čakárni. Spať nemohol nikto na nepohodlných laviciach a nočnú prechádzku tiež nikto nechcel riskovať. Keď sme už sedeli konečne v autobuse boli sme šťastní, že sa pohýňame. Zašli sme však len za roh a zostali stáť. Chlapík vystúpil, zavrel dvere a bolo. Z vypučenými očami sme čakali, čo bude ďalej. Po polhodine prišiel iný chlapík, ktorý si sadol za volant. To už bol konečne šofér. Ten kto nás odstavil za roh, bol len nejaký údržbár. Náš autobus asi zavadzal v ceste iným a šofér si asi potreboval ešte z chuti schrupnúť. Ďalšia štvorhodinová cesta bola do Sioux Falls. Šofér nás prebudil cvičením našich hlasiviek. Museli sme vykrikovať "Good morning" pokiaľ to on nepočul. A to bol riadne hluchý. Zastávku sme mali len jednu v Sioux City. Tam som videl azda najdlhší vlak na svete. Mal minimálne 100 vagónov a jeho koniec som ani nevidel. Ráno o 9h sme už boli na prahu štátu Južná Dakota, kde som mal stráviť nasledujúce 3 mesiace v meste Sioux Falls. Mali sme hneď odchádzať do Rapid City, ale autobus meškal asi hodinu. Niektorí si kúpili raňajky. Ja som jedol celou cestou keksíky a všeličo z domu. Po deviatej hodine sme konečne vyrazili na poslednú osem hodinovú etapu do cieľa po medzištátnej I-90. V Chamberlain sme prekračovali rieku Missouri. Zastavili sme za riekou na krásnej vyhliadke na obed. Dal som si konečne v Burger King "hambáča" za cca 4.50USD a riadne sa najedol. Prechádzali sme aj cez mestečko Murdo a repliku historického mestečka z 19.st. Upútala ma tam kostra dinosaura. Vtedy som len skonštatoval, že je to koniec sveta. Že v tam strávim svoj pracovný pobyt som vtedy ani nesníval. K večeru sme dorazili do cieľa. Stretnutie so sprostredkovateľkou práce Sandrou sme mali v hoteli Radisson. Mala nás čakať na stanici, ale nikto nikde. Nevedeli sme čo ďalej, predsa len 2 autobusy ľudí. Po hdnej chvíli však milostivej sa uráčilo prísť a zaviedla nás do hotela. Tam už sa delilo kto kde pôjde. Každý chcel zostať v Rapid City, lebo to bolo široko ďaleko veľké mesto a teda viac pracovných príležitostí. Druhou vecou bolo ľudia, ktorí sa poznali, chceli byť spolu a keď už nič iné tak, aby aspoň krajania boli spolu. S mojou angličtinou som si nejaké perfektné miesto nemohol vydrankať. Sedeli sme po stoloch a Sandra čítala mená. Mala tam pomocníka, ktorý zapisoval kto, kde chce ísť a bulíkal ľudí. Jemu som rozumel, že Murdo je vzdialené od Rapid City 15 míľ a je tam veľa všeliakých atrakcí, an ktorých budem robiť. Buď som mu zle rozumel alebo ma odrbal, ale vzdialenosť bola 12 násobná. Do Murdo potrebovali 4 ľudí.Nakoniec potom vyberali náhodne. Boli to 2 Slovenky Stanka a Renata, ja a jeden Mexičan. Keďže som nechceli byť s nejakým "mehikánom" bojovali sme o to, aby sa vymenil. Nevedel poriadne po anglicky a nevedela sa s ním Stanka dohovoriť, ktorá už bola v USA druhýkrát. Tak som to skúsil so svojou angličtinou ja a hučal toľko do neho až pochopil a uhol. Namiesto neho sa pridal ku mne Slovák Peťo. Čakali sme teda kým si nás príde vyzdvihnúť šéf podniku, kde sme mali pracovať. Pre ostatných si už šéfovia prišli, len my sme tam tvrdli. Nakoniec prišla Sandra a povedala, že do Murdo pôjdeme až zajtra ráno. Šéf nám zaplatil izbu a večeru v Radisson hoteli. Trocha ma to mrzelo, že zameškám jeden deň práce, ale mali sme luxusné ubytovanie aspoň na jednu noc. Na večeru som si dal akýsi šalát. Peťovi nechceli dať pivo, lebo neverili, že má viac ako 21 rokov. Až keď ukázal pas, pivo mu doniesli. I tak podľa neho za veľa nestálo. Večer sme si šli sa pozrieť von. Boli akési preteky alebo skôr ukážka vytuningovaných áut. Okolo polnoci som zavolal z hotelovej búdky prvýkrát domov. Potom som sa v mäkkých perinách ponoril do spánku.

14.7.2007 Sobota

Po raňajkách si nás o okolo 8h vyzdvihol George. Prejsť tých 15 míľ trvalo akosi dlho, tak sme sa ho pýtali, kam to do pekla vlastne ideme. Tak nám to popísal. Priapdal mi ako typický americký sedlák, ktorý ďalej ako v Rapid City nebol. Ešte stále som mal nádej, že to bude veľké mesto alebo zábavný park ? Po dvoch hodinách sme zastavili v tej replike historického mesta. Zrovna v tento deň tam bolo otvorenie sezóny. Originál sa táto replika mestečka volá 1880 Town. Založil ho Richard Hullinger v r.1969 z kulís westernového mesta, ktoré tu ostali po filmároch. Mapuje éru rokov 1880-1920. Azda najvzácnejšou budovou tu je originál 14 stenovej stodoly z. 1919. Bola presúvaná po zemi v kompletnom stave 3 dni. Sú v nej vzácne zbierky indiánskych relikvií. Najvzácnejšou živou zbierkou tam bol kôň Cicko, na ktorom jazdil Kevin Kostner vo filme Tanec s vlkmi. Viac menej tam už bol na dôchodku a zrovna nevyzeral v najlepšej kondicií. Skôr tak na poslednom ťažení. Prekonal vraj operáciu čriev. Medzi populáciu tohto mestečka patrí i 107 duchov. Zoznámil som sa so šéfom Richardom. Potom nás ešte predstavoval ďalším ľuďom až som si pripadal ako exot z východu. Ochutnal som ich tradičné barbeque. Prezrel som si aj mestečko, prichystali tam ukážku vylúpenia banky kovbojmi a dopadnutia zločincov šerifom. Keď nás to tam už nebavilo, šli sme do nejakej klubovne, či čo to bolo. Tam sme hrali gulečník alebo aspoň sa tak tvárili. Richard nám oznámil, že baby ostanú robiť tu a my chalani pôjdeme do motela neďaleko odtiaľto. Večer potom prišiel pre nás Herschel (divné meno, jedine, kde som ho ešte počul bolo v Simpsonovcoch. Volá sa tak šašo Krusty ) a odviezol nás všetkých 4 do motela v asi 15 míľ vzdialenom Murde. Tak som už v podstate vedel, kde budem robiť. Poniže motela bol autokemp, o ktorý sme sa tiež starali. Išli sme na večeru do nejakého "Fast Foodu", ktorú sme mali nahlásiť na účet Richarda. Videlo sa nám to divné ísť len tak na sekeru, ale Richarda tam každý poznal. Nemohol som si zvyknúť na to ako do každého pitia pchajú ľad. Neskôr som už hovoril pri objednávaní nápojov "No ice", teda bez ľadu.

16.6. 2002 až 4.9.2002 Každý deň len práca

V prvý pracovný deň bezohľadu na to, že bola nedeľa, nám Richard povedal, čo budeme robiť. V prvom rade to bolo upratovať v jeho moteli, ktorý sa volal Tee-Pee. Od augusta sa premenoval na American Inn. Nebol to veľký motel, mal asi 18 izieb a ďalšie 4 izby v chatkách nižšie. Tam sme bývali my chalani, prvé dva týždne. Baby odišli už v pondelok 17.6.do 1880 Town. O motel sa staral správca Herschel a upratovala tam aj jeho žena Grace. Herschel vyzeral na svoj vek (skoro 70 rokov) mlado. I keď na hlave už nemal ani stopy po vlasoch. Bol manuálne zručný a vedel si vždy poradiť. Bol tiež veľmi milý a ochotný. To bola jediná výnimka, ktorú som v USA videl. Inak tam boli povrchní a pokryteckí ľudia. Pochádzal z Georgie a Grace bola jeho druhá žena. Grace mi pripadala taká trocha ťažkopádna i v chápaní. Tiež vyzerala na svoj vek mlado. Mali malého obézneho psíka a prechodne bývali v luxusnom karaváne, kde okrem veľkej manželskej postele bola i práčka a mali v ňom i internet. V práčovni motelu robila milá a čiperná starenka. Na meno si nespomínam. Bola už nedoslýchavá, tak pri rozhovoroch som musel kričať. Na rozlúčku nám upiekla ovocný koláč. Ešte tam bol jeden dedo Herold, ktorý robil na recepcii. Hlúpejšieho človeka som nevidel. Páčilo sa mu chodiť na malom autíčku. S tým priblblým klobúkom na hlave vyzeral fakt úchvatne. Šéfom bol ako som spomínal Richard. Býval v letnom dome v Murdo pri jedinej križovatke čo tam bola. Inak mal rezidenciu v 200 km vzdialenom Spearfish. I tam sme raz zavítali neplánovane, keď sa nám pokazilo auto. Oba domy boli zariadene veľmi skromne, žiadny prepich. O to viac si potrepal na autá. Osobných mal asi 6, medzi nimi i Corvete. Jeho žena sa k nám správala dosť rezervovane a nedôverčivo. Mal mladších bratov a sestru. Jeden brat mal konkurenčný motel hneď cez ulicu. Jeden deň sme tam boli upratovať a zo dva krát kosiť trávu. Najmladší brat Tim mal benzínovú pumpu. I tam sme kosili trávu. Jeho sestra má tiež benzínovú pumpu hneď za motelom. Tam sme tiež.... Pamätám si ako som nechtiac ukradol ľad. Bolo to v čase, keď nám nešla chladnička. Na minikáre som tam skočil po dve vrecia ľadu. Boli v mrazáku vonku a cena na nich nebola, tak som si ich jednoducho zobral. Veď aj v reštauráciách boli zadarmo. Až neskôr som zistil, že tomu tak nie je, hoci suma bola zanedbateľná. Kúpil som si tam potom aspoň nejaké suveníry. Jeho rodičia mali už požehnaný vek okolo 80 rokov. Bývali v Murdo celoročne a práve počas nášho pobytu sa sťahovali do nového domu na kopci za mestom. Bol to bezbariérový dom z najmodernejším vybavením zo strojom na výrobu zmrzliny a na ďalším na pukance. Synovia sa takto otcovi odvďačili za to, čo pre nich urobil a aké impérium vybudoval. Starý pán bol veľmi agilný, a jazdil ako diabol. Mal zbierku starých pušiek. Všetky tieto a iné rárohy sme pomáhali sťahovať do nového domu. Richard mal ešte synovca Codyho, ktorý sa práve chystal po prázdninách na vysokú školu. Od 15. rokov žil so svojou priateľkou v malom domčeku, kde predtým býval Richard. Bordel mal teda riadny. Ale mal tam internet, takže sme tam mali dôvod ho otravovať. Hrával basketbal za miestne gymnázium. Teraz cez prázdniny pomáhal strýkovi v 1880 Town. Raz nás prišiel navštíviť z veľkými pizzami. Asi sme vyzerali dosť biedne. My sme mu to chceli potom oplatiť a upiecť koláč. Kúpili sme akýsi polotovar a hodili do trúby mysliac si, že vylezie odtiaľ hotový koláč. Aké naivné! Ako keď deboši varia. Nejako sa nám to pri pečení nezdalo, ale raz sa to dopiecť musí. Keď už to začalo prihárať, tak sme to vytiahli. Bol to len kus suchého piškótu. Keďže obchod už bol zatvorený, nedalo sa nič robiť, sardinky sme mu nemohli ponúknuť. Ozdobili sme koláč aspoň našimi lentilkami. No čo "koláč" sa napokon zjedol pri návšteve. Aby som sa vrátil späť k práci a k môjmu životu v Murdo. Najlepšie bude opísať môj bežný deň. Vstávali sme o 6.30h. Na raňajky som mal niečo ako toast s maslom a väčšinou so sekanou alebo džemom. Po príchode do motela, som si dal čaj. Išli sme za starenku do práčovne. Tam sme si nachystali vozíky, t.j. naložili uterákmi, plachtami, doplnili čistiace prostriedky. Ak už bola uvoľnená izba, jeden z nás vyrazil. Po 7h ráno hostia začali pomaly odchádzať. Mali čas do 10h. Čistili sme aj izby, v ktorých bývali hostia dlhšie. Najmä robotníkom, ktorí chodili na týždňovky. Tí aj nechávali riadny bordel na izbe. Raz jeden austrálsky turista upchal exkrementami záchod a takáto voda sa vyliala po celej kúpelni. Za upratanie mi poďakovala len stará pani, turista len čumel ako idiot. Väčšinou sme dostali dýška, niekedy i v naturáliách, ale odpadkový kôš zasa nie som. Mám aj peknú spomienku, keď som sa stretol so skupinou Nazareth. Bolo to počas Sturgis rallye. V práčovni som natrafil na jedného člena, povedal som mu, že skupinu poznám a vymenoval ich hity (poznám až dva). Doniesol mi CD a plagát. Ráno som sa s nimi zvečnil a je to jediná moja fotka zo slávnymi ľuďmi, preto je pre mňa vzácna. Upratovanie izieb nebolo náročné. Po chvíli sme to dvaja zvládali rýchlo. Izba tak 45min, keď sme kopli do vrtule aj za 30min. Záležalo tiež ako bol plný motel. Väčšinou tak dopoly. Perný týždeň sme zažili počas Sturgis rallye. Vtedy praskal vo švíkoch. Našiel som v izbe vtedy foťák Minoltu. Taký obyčajný. Ako hovoria naši západní susedia "Lehce nazbyl, lehce pozbyl". O 3 roky som ho nechal odpočívať na zástavke v Krásnej Hôrke. Šéf nám navrhol, že nám zvýši plat na 8USD (dohodnutý agentúrou bol 6.50USD), keď spravíme dvakrát toľko izieb za hodinu. Zrátali sme si to a stále nám vychádzalo, že je lepšie robiť tak ako doteraz. Hodiny sme si zapisovali do tabuľky, ktorú si šéf každé dva týždne bral. Tak boli aj výplaty, 2 krát do mesiaca. Peniaze som si dával radšej posielať do banky. Predsa len sa v kempingu vystriedalo veľa ľudí a náš karaván pamätal olympíjske hry v Los Angeles r. 1984. V banke som si otvoril účet. Myslím, že počas pobytu v Murdo som naň nesiahol. Žil som z toho, čo som mal ešte z domu a z nejakých tých tringeltov z motela. Počas upratovania sme si dopriali prestávku na tzv. muffiny, ktoré piekla Richardova mama a pohárik džúsu. U nás sa dajú kúpiť, ale od domácich sú na hony vzdialené. Po skončení upratovania izieb, čo bolo okolo 13h, sme šli na obed do karavánu. Tam som si zalial a zaklial. Mlieko s lupienkami a na počasie, aké horúčavy budú. Poobede sme šli umyť WC, sprchy, práčovňu a ošetriť bazén. Ja som mal mužských, čo sa budem rozpisovať. Prasatá sú všade. Keďže som sa tam chodil i ja umývať, musel som sa snažiť. Bolo tam všade veľa chrobákov. Už sme vyskúšali kadejaké postreky, aby sme ich vypudili. Raz doniesol Herschel nejakú nádobu označenou smrtkou. Naniesli sme to do miest, kde ich bývalo najviac. So smrtelným výrazom v tvári nám povedal, aby sme do spŕch najmenej 4 hodiny nevkročili. Keď sme tam potom prišli, povyliezala a pokapala háveď aj spod múru. Musel to byť silný ekrazit. Práčovňa nebola veľká a ani roboty tam nebolo veľa. Prali sme si tam i my veci. Prach sme si "požičali" z garáže, ktorá sa nezamykala. Inak práčka žrala 1USD za pranie. Veľké sušičky sme nepoužívali. Bazén bol skôr taký bazénik. Druhý deň v Murdo som sa v ňom okúpal a to bolo naposledy. Keď som videl, že tam lejeme akúsi kyselinu, viac som si tam ani palec na nohe neomočil. Tim nám ukázal ako sa o bazén starať. Najprv sme očistili povrch so sieťkou a upravili i okolie bazéna. Ak bol bazén veľmi špinavý vysávali sme dno. Ďalej sa kontrolovala kvalita vody. Mali sme sadu, kde sa zisťovalo Ph vody a podobné blbiny. Merania som robil zvyčajne len ja. Na základe toho sa potom liala kyselina alebo pridával chlór v podobe tabletiek. To bola tiež dosť hnusná operácia, lebo pri sypaní dráždil nos a oči. Po bazéne sme štartovali kosačky. Sprvu sme kosili len kemp a okolie. Mal som zo začiatku neposlušný krovinorez, ktorý ani na milé slovo, či hrozby nechcel štartovať. Pod rukami mi prešlo veľa kosačiek. Od ručných až po veľké kostitrasy, na ktoré už bol treba hádam aj vodičák. To už sme kosili starý kemp, kde mali Richardovci vrakovisko. Okrem toho sme kosili často okolo motela. Potom aj okolo Richardovho, domu, domov a kšeftov jeho rodiny. Ku koncu som lietal ako dábel na kosačke. Prvý mesiac sme z kosením polovice Murda vystačili. Ďalší už nebolo do čoho pichnúť ani polievanie stromov v kempe nás nevytrhlo z nečinnosti. Obzerali sme sa po inej robote. Ja som šiel do pizzérie. Majiteľ, talian, vyzeral, že je ľudomil. Mal tam našinca na brigáde, ale i tak ma zamestnal. Pizérka bola malá drbnáreň. Malomeštiacke fuly ma hneď poohovárali. Piekol som bagetové hrianky v kuchyni a umýval riad. Vydržalo mi to jeden večer. Študent sa asi "prihovoril" u majiteľa a na druhý deň ma poslal italiano kretino preč, takže až taký filantrop nebol. Po Sturgis rallye sa celkom náhodou zastavil pri mne Dave, majiteľ auto múzea. Hľadal niekoho, kto by mu v múzeu oprášil prach a vybielil búdu. Slovo dalo slovo a na druhý deň som už bol v Pioneer Auto Museum and Antique Town. Bolo založené v r.1954 Davovým otcom. Najstarší exponát je bugina z r.1902. Pre nich bola najvzácnejšou haraburdou Elvisova motorka. Kráľ tam mal celú miestnosť. Vzácny bol aj Mustang Shelby z r.1968 (vyrobených bolo asi 100ks). Vystavený tam bol aj Trabant kombi z bývalej NDR. Mne medzi autami imponoval Plymouth Double Header. Toto auto malo prednú kapotu na oboch koncoch. Celú aj s volantom a palubnou doskou! Normálne sa však dalo jazdiť len jedným smerom. Ďalšiu časť múzea tvorila veľká zbierka kameňov. Nie som fanúšik mineralógie, takže ma to za srdce nevzalo. Inú časť tvorili historické budovy s haraburdami vo vnútri. Videl som tak aspoň ako žili obyčajní ľudia v USA. Väčšina múzea mi pripadala skôr ako šrotovisko. K múzeu patril aj obchod so suvenírmi. Všetci, i tí z múzea, boli neuveriteľne tuční. Ja som si v obchode nevedel nič vybrať – toť samé gýče. Kúpil som si tam len magnetky. Oprašoval som teda autá, ale najmä rárohy, čo tam Dave s rodinou nazvliekal a samozrejme kosil trávu. Do zblbnutia hralo asi 5CD s hudbou 50.-60.-tych rokov. Príšerné. Doteraz, ak počujem nejakú skladbu odtiaľ, minimálne znervózniem. Pri pokladni robili dvaja manželia Duane and Peg, ktorí boli veľmi milí a raz ma pozvali do svojho maličkého karavánu. Robili sezónne podobne ako Herschel so ženou. Prejdú z prívesom i polovicu USA kvôli nejakej sezónnej práci. U nás takto ľudia (okrem študentov) nechodia. My hľadáme prácu natrvalo alebo ostaneme radšej doma bez práce. Aby som sa ale vrátil k mojej práci. Oprašovanie ma dosť nudilo a videla sa mi to ako zbytočná robota. K natieraniu plechovej búdy som sa nedostal. Asi mi Dave natoľko nedôveroval. Urobil chybu. Videl som tam jeden výherný automat, do ktorého sa hádzali 25 centové mince. Keď sa tam nazbieralo veľa mincí, mohla jedna šťastne hodená posunúť viacero a tie sa vysypali von. Dlho som utieral prach v okolí tohto stroja, lebo tam bolo veľa štvrťákov. Najprv som len do neho sácal, či nejaká kopa nepovolí a nevysype sa. Potom som sa už rozbiehal do neho. Nič. Tak som nakoniec v nestráženej chvíli celý stroj podvihol tak, aby sa mince vysypali. Neodhadol som to a zosypalo sa ich strašne veľa. Aby to nebolo nápadné, nejaké mince som vrátil späť. Nechal som si asi 25 USD. Nech, aj tak som tam robil takmer za min. mzdu 5.50USD. Po tejto šichte som sa vracal okolo 21.30h do karavánu. Na večeru som mal ryžu so sardinkami. Potom som sa šiel osprchovať. Richardovi sme asi smrdeli, lebo nám odporúčal hneď prvý deň umývať sa . Pri našej práci sa ani inak nedalo. Napísal som pár riadkov do denníka a zaľahol. Takto som fungoval 3 mesiace. Na takýto režim som si pomerne rýchlo zvykol. Nič iné mi ani neostávalo, keď som chcel zarobiť. Prvý mesiac som robil priemerne 9h denne a zarobil 1500USD. Minul som celkovo od začiatku 281USD. Druhý mesiac bol oveľa lepší, ale aj pracovitejší. Zarobil som 2700USD pri vyše 11h denne. Prestravoval som za za 60USD. Ako som spomínal, býval som v staršom karaváne. Videl som i obrovský karaván. To bol už skôr dom na kolesách. V USA je veľmi populárne precestovať v takomto plne vybavenom karaváne celú krajinu. Hlavne dôchodcovia tak cestujú. Vedel by som si aj ja predstaviť svoj dôchodok na cestách po Európe. Pravda, americké dôchodky sú ďaleko pred našimi. Vo vnútri karavánu bola sprcha a WC. Sprcha bola malá a nestála za veľa. Voda odtekala do nádrže pod autom a odtiaľ do odpadu. Lenže raz neodtiekla a na podlahe sa objavila voda. Kým uschli koberčeky, to trvalo. Takže som potom radšej chodil do spoločných spŕch. Každé ráno sme zapínali klimatizáciu, lebo tam cez obed bol z toho gril. Raz sme sa tam smažili, keď sa "klíma" pokazila. Našťastie ju Tim rýchlo opravil. V karaváne bol tiež sporák a chladnička. Chladnička bola na propán. Keď nám došiel, museli sme si ísť po ľad na benzínku a pchať ho do chladničky. Veľmi to nepomohlo. Chvíľu sme na plyn čakali. Karaván sa nedal zamknúť, čo tiež nebolo bohviečo. Ale Richard nám pri odchode neúčtoval žiadny poplatok za ubytovanie a nič mi nezmizlo, takže to z ubytovaním dopadlo celkom fajn. Normálne za platí za ubytovanie najmenej 50USD/týždeň. Je načase spomenúť i mestečko Murdo, či ako všadeprítomné tabule hovorili "Magic City". Jeho meno je podľa významného farmára a manažéra Murda MacKenzie-ho Bolo založené v 90-tych rokoch 19.st. V súčasnosti má asi 600 stálych obyvateľov a dá sa povedať, že populácia i mestečko stagnuje. Žije len z blízkosti diaľnice I-90. Veď tam aj je 10 motelov a 6 reštaurácii. Väčšina z nich je však sezónnych. Všetky reštaurácie som aj navštívil. Všade mali rovnaké menu: hamburgery na všetky možné spôsoby. Biedny výber jedál zachraňovala jedna pizzéria. Okrem toho má napr. aj 5 kostolov, športovú halu, bejzbolové i golfové ihrisko. U nás obec, kde je takto všetko pohromade neexistuje.

Aká ta Amerika vlastne je

V tejto časti budem písať o tom ako som cestoval. Na to, aby som popísal ľudí alebo Môj prvý výlet okrem Chicaga bol samozrejme do okolia Murdo. Dopadol katastrofálne a mohol skončiť i tragicky. Asi po dvoch týždňoch sme chceli ísť na výlet do hlavného mesta štátu Pierre. Stanka mala medzinárodný vodičák, tak si baby požičali Richardove auto. Prišli pre nás, no Peťo nakoniec nešiel. Urobil dobre. Už hneď od začiatku sme išli zlou cestou, hoci sme mali mapu, ale ja som sedel vzadu a nevenoval tomu pozornosť. Až keď zistili, že ideme opačným smerom, radšej som zobral do rúk mapu ja. Našiel som nejakú prašnú cestu, ktorá nás tam ma mala doviesť. Stanka však neodhadla stav povrchu poľnej cesty a pri rýchlosti asi 80km/h sme dostali šmyk. Bokom sme sa rútili po ceste a potom urobili kotrmelec do priekopy. Pomaly sme povyliezali z auta. Našťastie sa nikomu nič nestalo, iba zopár odrenín a modrín. Auto bolo pochopiteľne nepojazdné. Lekárničku sme nemohli nájsť a kufor nešiel otvoriť. Poblíž bola farma, ale tam nikto nebol. Blízko bola tiež hlavná cesta, tak som šiel na ňu stopovať autá. Baby v šoku sedeli pri dome. Zastavil som kamión a šofér zavolal políciu. Zástupca šerifa nás potom vzal umyť sa do nejakej reštaurácie a potom na stanicu vo White River. Tam spravil so Stankou zápis. Na pamiatku mám od neho vizitku. Vyviedol nás na okraj okresu, kde nás potom prevzal Herschel. Stanku bolela hlava, tak šli ešte k doktorovi. Ja som si šiel ľahnúť. Až v karaváne mi došlo ako som o vlások unikol smrti. Na druhý deň som normálne šlapal do roboty i s udretou rukou. Jazvu mám na lakti doteraz. Auto ostalo odstavené v starom autokempingu. Na druhý pokus som sa do Pierre dostal s Herschelom. Kúpil som si tam konečne foťák vo WalMart. Prešli sme sa po Pierre a zastavili pri rieke Missouri. V tomto meste ja široká asi ako Dunaj v Bratislave. Naspäť sme šli poľnou cestou cez prérie. Je to neutešená, vyschnutá krajina, bez stromčeka, len tráva, yucca alebo malé kríky. Široko ďaleko nič, len prach sa víril za našim autom. Zastavili sme pri rezervácii bizónov. Američania sa potom, čo ich takmer vykynožili, opäť snažia vrátiť prírode. Chceli sme pokračovať, ale motor nenaskočil. Niečo so zapaľovaním. Ešteže bola nablízku farma. Farmár nás teda zaviezol až do Murdo. Ku koncu pobytu v Murdo nás Herschel zobral na celodenný výlet. Šli sme skoro ráno. Prvou zastávkou bolo mesto Wall, kde sa Herschel s Grace naraňajkovali. Potom sme šli cez Badlands. Herschel mala akúsi rodinnú vstupenku, ktorá zaručovala niekde vstup zdarma. Ku každému miestu, kde som bol, som dostal zdarma farebnú príručku, prípadne mapu. U nás nehrozí. Buď dostanem len akúsi prekopírovanú atrapu A4, kde je čosi napísané alebo si musím zohnať mapu sám a samozrejme nie zadarmo. Opäť som odbočil od témy. Nedá mi neporovnávať. Takže k Badlands. Vychádzajúce slnko vytváralo nádhernú scenériu. Ostré štíty a údolia hrajú tisíckami farieb, ktoré sa mi vryli do pamäti na celý život. Tiene, ktoré špicaté štíty vytvárajú pôsobia hrôzostrašným dojmom. Preto názov Badlands. Územie je známe náleziskom kostí dinosaurov. Niektoré kosti sú tam vystavené, ale väčšina skončila v múzeu. Ďalšia zastávka bola až v susednom štáte Wyoming pri Devils Tower. Tento prírodný útvar vznikol z ochladzujúcej sa pozemnej magmy a postupným zvetrávaním horniny v okolí vytvoreného kužeľa z magmy. Črtá sa do výšky 260m nad terénom a základňa má priemer 300m. Svojim čudesným zjavom udivuje i ufológov, ktorí tvrdia, že tam pristávajú lietajúce taniere. Cestou späť sme sa zastavili na pumpe. Herschel zistil, že je poškodená predná pneumatika. Tak sme šli opatrne ďalej. Zastavili sme sa na obede v mexickej reštaurácií Guadalajara v Spearfish. Dal som si Enchiladu (kukuričná placka z mäsom). V USA je zvyk v reštauráciách dávať pred jedlom niečo na zobnutie. U nás je to veľmi sporadicky a keď tak platí sa za nejaké tie čipsy a pod. Platil to veľkoryso Richard. Veď jedna porcia stála okolo 12USD. Potom sme išli do Richardovho domu. Potrebovali sme vymeniť auto a on bol ochotný nám dať k dispozícií iné. Ďalej sme pokračovali cez veľmi pekný kaňon Spearfish. Zastavili sme sa v mestečku Deadwood. V jeho okolí sa ťažilo zlato. I dnes sa dá skúsiť šťastie v rieke. Samozrejme za poplatok. V USA zarábajú na čom sa dá, speňažiť vedia všetko. I u nás tento trend pomaly nabieha, ale v tomto sú Američania podnikavejší a nápaditejší. Deadwood je známe svojím miestom posledného odpočinku, teda cinterom. Je tam pochovaná zberba divokého západu ako Wild Bill alebo Calamity Jane. Ďalšia naša cesta viedla cez Black Hills. Trocha mi pripomína toto pohorie Slovenský raj, no ten je viac-menej nedotknutý a krajší. Tu sa dá všade dotrepať autom. Netreba ani z neho vysadať. Krátko sme sa zastavili pri veľkom diele sekanom do skaly Crazy Horse. Jeho vytesávanie, či odstreľovanie stále prebieha už takmer 60 rokov. Túto poctu pôvodný obyvateľom Ameriky začal stavať K. Ziolkowski a pokračuje v tom jeho rodina. Za 9USD som až tak strašne toto dielo netúžil vidieť úplne zblízka. Autom sme sa stočili pomaly na sever a prechádzali cez štátny park Custer. Mali sme šťastie vidieť bizóna vo voľnej prírode. Bolo by fajn tam pobývať aj zopár dní. Je tam vraj i veľa medveďov, ale asi sa zľakli môjho ksichtu a ušli. Pomaly sa už stmievalo. Cestou cez jeden z tunelov vytesaných do skaly sa nám naskytol fantastický pohľad na pýchu Američanov národný pamätník Mount Rushmore. Hurshou ukecal pokladníka pri vstupe „šak sa ideme len odfotiť „. Preto sme len narýchlo vybehli z auta a pofotili si to viac menej z diaľky. Potom sme klesali do Rapid City. Opäť rýchle občerstvenie ako večera. A už len návrat domov. Prišli sme okolo polnoci.

Cesta zo stredu zeme

Začal september a moje dni v srdci štátov boli pomaly zrátané. Sezóna končila a ubúdalo i ľudí. Auto múzeum tiež zmenilo zatváracie hodiny a zatváralo skôr. Už som sa na cestovanie docela tešil.Dave sa so mnou rozlúčil grandióznym štýlom a pozval ma do stejkhausu. Dal som si však len kolu. Opäť ma tam štamgasti očumovali ako exota. Ešte raz nás oboch Herschel zaviezol do mestečka 1880. Už som si ho mohol pokojne obzrieť. Kúpil som si tam tričko mapou Južnej Dakoty. Odfotil sa v truhle. Dievčatá tam neboli, takže som sa s nimi nerozlúčil. Vo štvrtok 5.9. som už nepracoval a vybral sa naposledy obzrieť Murdo. Samozrejme ako správny fanatik do lietadiel som šiel najprv na letisko. Vzdialené bolo asi 2km od mesta. Nič zvláštne som tam nevidel. Šiel som teda na opačný koniec mestečka. Odtiaľ bol pekný výhľad naň. V piatok ráno som sa narodil s Herschelom a vydal na cestu do Rapid City. Zastavili sme sa na leteckej základne Ellsworth. Nemohol som vynechať tamojšie múzeum lietadiel. Má 28 exponátov. Je tam napr. prototyp bombardéra B-2. Tiež kokpit B-1B, ale o jeho pravosti som mal vážne pochybnosti. Pri F-86 Sabre Herschel zamumlal čosi v zmysle, že pri nich v léta páňe slúžil kdesi v Georgii. Vstup je zdarma. Zaplatil som si akurát za malý výlet po základni. Strategické bombardéry B-1B nám ukázali skutočne len z veľkej diaľky. Zato repliku starej odpaľovacej rampy pre rakety Minuteman I. som si mohol obzrieť dokonale. Na obed sme boli kde inde ako v rýchlom občerstvení. Po celých štátoch prakticky rovnaké menu, pulty, stoly, tučkovia. Snáď len raba stoličiek a zariadenia sa mení. Mali sme ešte čas do odchodu autobusu, tak sme vybehli na kopec, odkiaľ bol intresantný výhľad na Rapid City. Herschel sa už asi so mnou nudil, tak sa ma konečne na stanici zbavil. Stále som mal čas, tak som sa prešiel po blízkom parku. Okolo 17.30h mi už odchádzal autobus tentoraz bez znaku šedého chrta, ale Jefferson lines, smerom do Denveru. Prvá etapa však bola veľmi krátka. Trvala vyše 2h. Cez to všetko sme stáli po hodine na odpočívadle. Asi to bolo na šoférku dosť. Cestou som videl predajňu domov. Skutočne. Stačí tam prísť, vybrať si dom a oni vám ho na kamióne privezú kde si len zmyslíte. Je to veľmi praktické. Človek sa ani nemusí sťahovať. Dom príde k nemu. Po zastavení autobusu v Gillette nás vyhnali do čakárne. Trocha som sa obával o batožinu, ale ukľudnili ma svojim „dont wory“. Už za tmy sme pokračovali tentoraz južným smerom. Po polnoci sme zastavili na nejakom odpočívadle. Šofér hodil do seba pre istotu pol litra kávy a pokračovali sme.

Blízko Skalistých hôr

Skoro ráno sme boli v hlavnom meste štátu Colorado – Denveri. 3 miliónové mesto ma privítalo pekným počasím. V prvom rade som si chcel kúpiť lístok na cestovanie po štátoch vlakom. Trocha mi trvalo, kým som našiel stanicu. Zvažoval som tiež skok lietadlom do Las Vegas. No cena letenky zakopala túto myšlienku do čiernej zeme. Na stanici ma predavači lístkov preklínali, lebo museli vypisovať kopec lajstrov. Asi som ich vyrušil pri sladkom ničnerobení. Počul som len hundranie niečo ako „džízs, student“. Zrátal som si, že dvojtýždňový lístok by mi mal stačiť. Neskôr som to oľutoval. Otvoril som si jednu z dvojice fazuľových konzerv, čoby raňajky. Po hlavnej ulici chodí električka zdarma. Odviezol som sa kúsok a potom peši šlapal do kopca k hostelu. S prestávkami som tam dopachtil. No bola to veľká diera a ani som poriadne nenašiel vchod. V zálohe som mal ďalšie ubytovanie. To bolo na rohu križovatky a ešte horšie. Tak som sa vydal za ďalšou alternatívou. Lenže tá bola ďaleko a kufroval som. Došiel som k nejakému štadiónu. Našťastie tam boli policajti, tak som sa ich spýtal. Nielenže mi ukázali cestu, ale ma tam dokonca odviezli ! Bola to ubytovňa siete Hosteling International. Tam už to vyzeralo sľubne a boli tam samí študenti. Na izbe som bol z nejakými z Nového Zélandu. To už bol pomaly čas obeda, tak som sa vybral do centra. Nebolo ďaleko a poľahky sa dalo zvládnuť pešo. Zapadal som kde inde ako v Mac Donalds. Z tých okolitých pajzlov bol asi najlepší. Prešiel som sa po známom parku, kde je radnica. Veveričky tam boli už domestikované a nebáli sa. Prešiel som sa ešte po hlavnej ulici a pobral sa späť. V hosteli mali výbornú knihu s menami a adresami hostelov, takže som si nejaké zapísal.

Mesto veľrýb

Skoro ráno mi vyrážal zmluvný autobus do Ratonu. Všade kam som cestoval bola trať a vlakové stanice, ale osobáky tade nejazdili, len nákladné. Mali sme krátku zastávku v Colorado Springs. Cestou som videl veľkú slnečnú elektráreň. V pozadí sa čnely vrcholky Rocky Mountins. Do Ratonu v Novom Mexiku sme dorazili poobede. Do odchodu vlaku zostávala polhodinka, tak som nechal veľkú batožinu na stanici a obzrel si toto malé mestečko. Z diaľky som potom videl pomaly prichádzať dieselelektrickú lokomotívu rady Genesis. Prichádzal môj vlak Southwest Chief ťahaný 4000 koňmi. Bol poschodový. Dole boli kupéčka a batožina. Hore boli rady miest pre tých menej movitejších a teda aj pre mňa. Priestoru tam však bolo dosť a sedadlá sa dali sklopiť takmer do vodorovnej polohy. Sprievodca dal nad každého lístok s menom cieľovej stanice. Súčasťou súpravy bol i výhliadkový vozeň. Permanentne obsadený, takže som väčšinu cesty sedel pri svojom okne. Vlak miestami prechádzal malebnými kaňonmi poblíž Santa Fe. Šiel som sa najesť do reštauračného vozňa. Ako všade vo vlakoch i tu boli ceny jedla prehnané. Ku mne si prisadli 2 obstarózne panie. Oni si objednali načo mali chuť, ja to najlacnejšie. Bolo to zopár strukov, malé kukuričky a akési krekry. Bol som hladnejší než pred tým. Oni to videli a chceli mi objednať zákusok. Zdvorilo som odmietol a moja úcta. Večer sme stáli hodinu v Albuquerque. Na cestujúcich sa vrhli davy staničných šmelinárov. Ja som šiel pohľadať nejaké potraviny. Tam som si nakúpil nejaké sušienky. Časť z nich som si dal vo vlaku čoby večeru. Vlak sa pomaly sunul nocou. Nejazdia tu rýchlejšie ako 80km/h. Je to asi tým, že trať je tu ešte z čias kovbojov a indiánov. Po polnoci ma sprievodca zobudil, že sa blížime ku Kingmanu. Spolu so zopár ľuďmi som vystúpil do tropickej noci. Prvýkrát v živote som uvidel palmy, ktoré boli na stanici a ich vrcholy ani neboli vidieť v temnej nočnej oblohe. Cítil som už blízkosť Vegas. Vlak pokračoval do Los Angeles a ja som hodinku strávil rozospatý v čakárni. Prišiel po nás mikrobus. Nocou sme si to šinuli na sever. Krátka zastávka v Silver City na nevyhnutnú kávu a pokračovali sme. Zrazu sa rozžiarila obloha a v údolí som zbadal svetlá mesta, ktoré každý hneď spozná a mesta, ktoré nikdy nespí. Blížili sme sa k Las Vegas – mestu ľudských márností, nenásytnosti, splnených i stratených snov. Toto mesto zarába denne 12 miliónov dolárov. Šofér nás neviem prečo vysadil na letisku McCarran. Bolo 5h ráno. Pokúšal som sa otvoriť konzervu fazúľ, ale nedarilo sa mi. Potom mi to akýsi študenti otvorili. Ostala však otázka ako sa dostať do centra. Našiel som malú mapku, ktorá sa dá nájsť v každom veľkomeste. Autobusy odtiaľ nejazdia. Taxikári sa mi ponúkali a vysmiali sa mi, keď som povedal, že nájdem zastávku autobusu. Zamietol som i spoločnú jazdu taxíkom s japončíkmi, s ktorými som cestoval vlakom. Oni predsa len šli inde. Pešo som sa teda vydal popri letisku nájsť prekliatu zastávku. Uberal som sa smerom, kde žiaril MGM. Ovešaný báglami to nebola sranda. Naveľa po pár kilometroch som na Flamingo strít našiel zastávku. No nevedel som, ktorým smerom mám teraz ísť. Tu som videl na prechode semafor, kde panáčik začal blikať a popohnal tak chodcov, aby stihli prejsť, než ich prevalí lavína áut. Neskôr sa to objavilo i u nás. Pýtal som sa ľudí až mi ktosi poradil, že to musím s prestupom. Tak som aj spravil. V prvom rade som dúfal, že stihnem ešte nejaký výlet do okolia v blízkej agentúre na začiatku Strip. No prišiel som okolo 10h, a to už skapal pes. Tak som sa s báglami vybral na Fermont strít. Prechádzal som cez centrum mesta (nemýliť si so Strip!). To je tam, kde je tá strecha, kde sú tie svetelné efekty, ktoré produkuje 2 milióny svetiel, poháňané 5MW energie. Plytve sa tu. A nie len energiou, ale i vodou, peniazmi, všetkým. Za ulicou tým už len špina akoby uťal. Zopár čudných ksichtov prešlo vôkol mňa, z čoho som mal nedobrý pocit. No našiel som po chvíli hostel USAhostels. Bol najlacnejší zo všetkých (16USD/noc), ktoré som prešiel počas putovania a ešte aj raňajky som si mohol spraviť zdarma. Zapísal som sa na výlet do Grand Canyon, niečo do seba hodil a vyrazil von. Hoci mi spolubývajúci hovorili, že Vegas je krajšie a živšie v noci. Tentoraz som si cestu na bulvár Strip skrátil. Pred bulvárom je veľká križovatka, cez ktorú treba prebehnúť. Na jeho začiatok upozorňujú vysoké palmy. Samozrejme som nemohol odolať vyhliadke na mesto z 200m veže Stratosphere, ktorá je prvá na rane. Takéto vyhliadky jednoducho milujem. Pri nich je celé mesto na dlani a ani ho nemusím prejsť celé, uvidím i tak všetko. Pozoroval som štartujúce lietadlá z medzinárodného letiska, ruch na Strip, veľa piesku a v pozadí je vidieť, že Vegas je obklopené horami. Zlákal ma adrenalín v podobe horskej dráhy skoro na vrchole. Nevadilo mi, že pod mnou nič nie je a dokonca som cvakal spúšť. Je tam aj tzv. Big Shot, obrovský katapult, kde vás vystrelia do neba. Keď nie vás, tak určite obsah žalúdka. Strávil by som tam celé hodiny, ale chcel som vidieť slávne kasína i zblízka. Vzal som to po pravej strane, kde sa mi videlo viac kasín. Circus, veterán kasín Stardust, Treasure Island. Tam sa zrovna už po x-tý krát potápala loď, aby sa v zápätí znova vynorila aj s posádkou a divadlo začína opäť. V pozadí slávne kasíno a hotel Mirage, ktorý lákal vystúpením dvoch šoumenov s tigrom-albínom. Vošiel som do vstupnej haly. Bieleho tigra som síce nevidel, ale boli tam klasické, pásikavé tigre. Toľko sa chodí s džbánom po vodu, kým sa ucho neodtrhne. V tomto prípade to bolo oveľa desivejšie a tiger napadol krotiteľov, takže v súčasnosti, sú predstavenia v prachu... Vulkán bol tiež akosi ticho. Zastavil som sa pri pompéznom hoteli Bellagio. Zrovna tam ožívala fontána pri hudbe Ružového Pantera, tak som si toto fascinujúce predstavenie pozrel. Luxus nad luxus, dá sa tu robiť všetko. Od potápania po lyžovanie, či skákanie v karnevalovej maske z padákom. Začali ma už bolieť nohy. Hpoci tu premáva električka, to by som sa pridal k horde tučkov sediacich v nej. Navštívil som ešte obchod s gýčovinami a otočil sa späť. Neviem, či mám taký kriminálny ksicht, ale strážnik pri východe ma prehliadal, či niečo čierne nenesiem z obchodu. No určite by som mal záujem o nejakú blbý gýč. Späť som šiel po ľavej strane bulváru. Nemohol som vynechať ani kasíno, keďže som bol v jeho raji. Vošiel som do Aladinovho kasína. Dovolil mi aspoň jeden snímok na celé kasíno. Blízko, to by bolo zistiť nóv hóv asi. Hráčom, ktorí stavia milíony na žetón sa hovorí veľryby. Pre tých si prídu majitelia kasín špeciálnym lietadlo a ubytovanie s osobným kuchárom majú samozrejme zadarmo. Od takých čakajú iba jedno – nechať sa čo najviac ošklbať. Prešiel som sa popri replike Eifelovky vo vnútri Venetian kasína a hotelu, kde vás do hotela dopravia kondoliéry. Nakukol som do svadobnej kaplnky, ktorých je tam ako maku. Navštívil ešte jeden obchod s akože „suvenírmi“ a pobral na hostel. Doprial som si perfektný relax v tamojšom bazéne.

Veci medzi nebom a zemou

Vstávam do ešte tmavého rána. Jednako preto že som si musel sám pripraviť raňajky a potom ma čakal dlhý výlet. Pokúšal som sa urobiť si niečo ako gofri v palacinkárni, ale bola to len guča čohosi. Polial som to sirupom a zjedol také aké to bolo. Hoci som sa prakticky odubytoval, nechal som si batoh v nejakej komore, či úschovni. Prišiel pre mňa van, kde už niekto sedela ďalších sme pribrali. Jeden taký pár býval v Circus hotely, kde stála izba 40USD. To ma skutočne prekvapilo, lebo v moteli v Murdo stála v pustatine 50USD. Šofér bol americký japončík, ktorému sa ústa nezatvorili. Nebolo to zlé, ale ten mlynček by som tiež niekedy zastavil. Každý sa po ceste predstavil a už sme stáli na prvej zastávke, priehrade Hoover Dam. Navštívili sme nevyhnutný obchod so „suvenírmi“. Blízko bola známa Area 51, a tak vyzeral aj tento obchod. Mohli ste si kúpiť čiapku s ufóncom, pero, tričko, gumové macíky, šiltovka s anténkami. Spravili vám i občiansky preukaz obyvateľa Area 51. Potom sme prekročili kopce a hranice štátu Nevada. To už sme boli v Arizone. Po pravej strane rezervácia indiánov Hualapai. Neviem si predstaviť, žeby mi niekto poručil, kde mám žiť. Zastávka v Kingmanne, kde nám chcel sprievodca ukázať, čo zostalo z cesty 66. Skôr teda známej Route 66. Vtedy mi to nič nehovorilo, no teraz viem, že viedla zo Chicaga do L.A. No známa bola najmä v 20.-30.-tych rokoch minulého storočia, keď počas hospodárskej krízy tiahli ňou tisícky rodín z východu na západ do Kalifornie. Bravúrne to opísal J. Joyce v románe Kto chytá v žite. Potom sme už konečne vyrazili severným smerom ku kaňonu. Stále len stromy a kaňon nie a nie sa objaviť. Prešli sme vstupom, letiskom po pravej strane až sme konečne zastali kdesi pri Mother Pointe. Povinne sme vyfasovali žlté pláštenky, lebo vraj sa tu počasie každú chvíľu mení. Bola to pravda. Najprv bolo pod mrakom, neskôr sa ukázalo slnko. Unikátny sprievodca dejín zeme vyrážal dych. Už keď pre nič iné, tak pre tento zážitok sa do Ameriky oplatilo ísť. Stál som na umelom pódiu (v súčasnosti je tam nové, oveľa lepšie), podo mnou 2km ničoho a nechápal som ako toto všetko mohlo vôbec vzniknúť. Ako keby niekto gigantickým nožom urobil do zeme rez. Eróziou sa vytvorili úchvatné prírodné reliéfy. Mali sme len 3h na prehliadku, tak som prešiel iba základnú trasu popri dedine Grand Canyon Village. Nestačil by snáď ani celý život na objavovanie krás kaňonu. Nazrel som do návštevníckeho centra a repliky indiánskeho sídla kmeňa Hopi. Cestou späť sme sa zastavili na pumpe, kde sme šoférovi a sprievodcovi poďakovali a zaplatili ( v cene bolo i celodenné jedlo), Za tmy sme došli do Vegas. Šofér bol taký ochotný a zaviezol ma s batožinou na autobusovú stanicu. Tam ma čakal prehliadka a snorenie v batožine ako na letisku. Asi ešte dozvuky z útokov na dvojičky. Veď bolo vlastne prvé výročie. Pohodlne som sa usadil na sedadle a nočným autobusom som pokračoval po rovinatej pláni na západ. Spomínam si iba na jednu zastávku na pumpe.

Továreň na sny a smog

Prebudil som sa v absolútnej hmle. No nebola to hmla, ale smog mesta Anjelov, Los Angeles. Skoro ráno som sa ocitol na stanici. V prvom rade som sa najedol a potom začal obvolávať hostely. Až na 4 krát sa mi podarilo chytiť volné miesto v hosteli Hollywood. Teraz ešte zostávalo dostať sa tam. Ako tak som pochopil kde to je. Mal som ísť kúsok autobusom k stanici metra a potom červenou linkou na Hollywood bulvár. Krúžil som okolo autobusovej stanice až som sa spýtal, kde tá prekliata linka stojí. No nevedel som, kde sa kupujú lístky na MHD, tak som sa zviezol zadara. Určite som nebol sám. Dostal som sa tak do centra. Metro som našiel poľahky. Zasa som mierne chaosil ako si kúpiť v automate lístky. Všimol si to akýsi černoch, ktorý sa podujal ma sprevádzať až k hostelu. Trocha z nedôverou som privolil. Dal som mu peniaze, kúpil mi lístok, ale s vrátením zvyšku sa akosi neponáhľal. Tak som ho dôrazne o to žiadal. Na moje prekvapenie nejako nestrečkoval a vrátil mi drobné. Docela rád som sa ho zbavil už pri výstupe z metra. Hostel bol v podstate hneď pri stanici. Zaplatil som za izbu a až potom si uvedomil, že som to mohol mať lacnejšie s kartou ISIC. Tú som nevytiahol a viac nechceli o vrátení zopár babiek počuť. Na izbe som bol s nejakými Austrálčanmi. Tí tu boli na týždeň a práve sa chystali do Santa Monicy. S odstupom času som tam i ja mohol ísť. No ja som šiel opačným smerom. Po obede som sa chystal na železničnú stanicu naplánovať si ďalšiu trasu. Zistil som, že nočným vlakom sa nedostanem do najkrajšieho mesta štátov San Francisca. 2 dni vo vlaku sa mi nechcelo stráviť, letenka drahá. Platnosť lístka by mi potom vypršala skôr ako som očakával. Zvolil som teda variantne výlet do San Diega. Ešte v ten deň opustím L.A. Po zakúpení lístkov som šiel tentoraz modrou linkou(s prestupom z červenej), električkou na Long Beach. Cesta trvala hodinu. Všimol som si známe kanály, kde sa tak často nahrávajú holývúdske naháňačky, napr. v Terminátore. Vystúpil som na konečnej a vyvstala otázka kde je oceán ? Všade okolo domy. Naveľa som sa zorientoval a našiel cestu na pláž. Pláž bola celá pre mňa, bolo už po sezóne alebo to bolo špinou vody ? Špina, nešpina, nemohol som odolať krátkemu kúpeľu v Pacifiku. O slovo sa prihlásil žalúdok, tak som šiel pohľadať nejakú reštauráciu. Už som nechcel len rýchle občerstvenie. Cestou som sa vyfotil v pozadí s kedysi najväčšou loďou na svete, Queen Mary. Zakotvil som v nejakej mexickej reštike. Priniesli mi riadnu porciu, ktorú som ani celú nezvládol. Pobral som sa potom električkou späť do centra. Vtedy som nevedel, že na Long Beach je aj drevený zázrak-lietadlo Spruce Goose. Postavil ho vyšinutý milionár Hugh Howard a sám s ním letel 60 sekúnd. Dlhšie ho vo vzduchu neudržal. Ja som prerušil cestu do centra a kvôli záberu na mrakodrapy som vystúpil a našiel si miesto na nadzemnom parkovisku. Pokračoval som metrom na Hollywood bulvár. No opäť som cestu nedobrovoľne prerušil. Policajti kontrolovali v súprave lístky. Ja hoci som vedel, že som ho ešte v električke mal, teraz nie a nie ho vydolovať. Tak som musel s ním na najbližšej stanici vystúpiť. Zahral som to tak, že nerozumiem, čo chcú. Možno som to ani tak nehral. Našťastie tam bol nejaký bezdomovec, ktorý začal robiť problémy. To ma zachránilo a viac sa mi nechali ma s upozornením, že to môže byť za 200USD. Kúpil som si nový lístok. Neviem, či som ho z kraťasov vytratil alebo mi ho niekto jednoducho čmajzol. Vtĺkol som si do hlavy, že musím vidieť značku štvrti Beverly Hills, ktorú som mal na akejsi mapke. Tiež som chcel vedieť, či existuje adresa 90210. Chvíľu som sa pomotal po Hollywood bulvári, ale okrem sídla sekty scientológov som tam nič nevidel. Zvečnil som sa v pozadí s nápisom Hollywood. Chodník slávy ešte len čakal na moje objavenie. Vykročil som teda západným. Prešiel som Sunset bulvár, Melrose bulvár až k bulváru Beverly. Odtiaľ som sa stočil na sever. Popri Hard Rock kafé om došiel až na Santa Monica bulvár. To už som vedel, že som na zlom mieste. Pýtal som sa teda ľudí a ukazoval im mapku, kde sa chcem dostať. Za tmy som sa tam napokon dostal. Popisné číslo 902 10 pochopiteľne neexistuje. Cez bulvár Santa Monica som sa vracal späť. Pri nejakej reštaurácií som videl hlúčik ľudí a kamery. Nebola ta však žiadna celebrita, asi len lokálna. Chcelo sa mi na „malú“, ale nikde som nevidel žiadne miesto. Pošťastilo sa mi vkĺznuť na jednu pumpu. Potom sa vydal tmavou ulicou už priamo k Hollywood bulváru. Nebolo mi celkom všetko jedno. Na západnom konci bulvár uprostred lemujú vysoké palmy. Za nimi začína chodník, kde by každý zo sveta šoubiznisu rád mal svoju hviezdu. Prvú tam mal tuším nesmrteľný Elvis, či Beatles. Večer to tam všetko žilo. Elvis žije ! Videl som ho tam prechádzať sa po chodníku. Porovnal som svoje odtlačky na betóne pred divadlom. Najviac pasovali s Tomom Hanksom. Navštívil som veľký obchod so suvenírmi, ale tričko Nočnej mory som nenašiel. Len samé somariny. Vrátil som sa teda na izbu a po sprche zaľahol.

Surferom na železnici

Vlakom Pacific Surfliner som kĺzal po železných vlnách do pomerne blízkeho San Diega. Trať vedie popri pobreží a pri jednej pláži dokonca stojí. Stačí prejsť 50m a čľup do oceánu. Sem tam sa ukázalo aj zopár surfistov na doskách. Po príchode do San Diega som nemal nejaký určitý plán. Veľkú batožinu som si nechal v úschovni. Poobzeral sa po nejakých mapkách a prospektoch. To je vynikajúca vec, ktorá je na každom kroku. Zlyháva mi predstavivosť niečo podobné trebárs na bratislavskej hlavnej stanici. a vybral si Balboa park. Na slávnu ZOO so 6 pandami by mi nestačilo tých zopár hodín. Jazdia síce od stanice po centre malebné električky a la San Francisco, ale ja som šiel pešo. Aspoň som si mohol vychutnať pohľad na 61m vysoký most Coronado. Má najdlhšie konzoly na svete, ale patrí medzi miesta s početnými samovraždami (až 200 ročne). Park Balboa nie až tak ďaleko. Ponad diaľnicu sledujúc pristávajúce lietadlá na medzinárodnom letisku som tam za hodinku došiel. Park tvorí viac ako 8 záhrad, skleníky a i historické budovy. Je tam vidieť už vplyv mexického štýlu. Najviac mi imponovala záhrada ruží a najmä záhrada kaktusov. Dovtedy som nikdy veľké kaktusy a sukulenty nevidel. Navštívil som obchod národov. Boli tam výrobky z krajín celého sveta. Slovenské výrobky som tam nenašiel, ale aspoň české. Cestou späť som sa zastavil v mekáči na obed za 5 dolárov. Potom som šiel do knižnice v centre. Odtiaľ som poslal majl do New Jersey, že ma majú v pondelok čakať. V prístave sa odohrávala historická bitka dvoch lodí. Bolo tam i múzeum v starej plachetnici alebo skôr v jej replike, ale vysoké vstupné ma odradilo. Vlakom som sa odviezol späť do LA. Tento vlak stojí napr. i pri Disneylande. Na hlavnej stanici, tu majú všetky názov Union station som ešte čakal na môj vlak. Tentoraz mal názov Sunset Limited, ale skôr by som ho nazval Speed Limited. Po kontrole skoro ako na letisku a zafajknutí môjho mena v zozname som sa mohol nalodiť. Po vypravení sme ďaleko nedošli a ostali stáť za prvou zákrutou. Hneď tam sme nabrali hodinové meškanie.

Surferom na železnici

Nočnou juhozápadnou krajinou sme sa pomaličky sunuli popri mexických hraniciach na východ. Ráno som sa prebudil v štáte Arizona a obdivoval tak typické westernové kaktusy Saguaro. Dorastajú až do výšky 25m a vážia aj 12 ton. Tieto kaktusy sa vyskytujú len na púšti Sonora a nikde inde vo svete. Týmto pichliačom je venovaný celý národný park. My sme sa pohybovali po okraji púšte. V mestečku Tucson sme mali malú prestávku pre doplnenie vody, paliva atď. Rozmýšľala som, že si v jedinom obchode kúpim sendvič, ale za veľa peňazí málo muziky, tak ma chuť prešla. Poobede sme sa zasa priblížili k mexickým hraniciam pri meste El Paso už v najväčšom americkom štáte Texas. Ak je všetko v USA veľké, tak v tomto štáte dvojnásobne. Ráno som sa potom prebudil opäť so hmly. Tentoraz sme vošli do mesta riadenia kozmických letov Houstonu. Nebol čas na prehliadku mesta, tak som sa len vyvenčil na stanici. Pred polnocou sme prišli do mesta džezu a záplav New Orelans. Keďže sme mali obrovský časový sklz, prípoj do New Yorku z floridského Jacksonville by som nestihol. Amtrak ponúkol riešenie v podobe raňajšieho vlaku do New Yorku. Ostal som teda ešte so zopár ľuďmi na stanici. Niektorí zvolil hotel, ale mne sa na pár hodín tam nechcelo. Spať som tam nechcel, bál som sa o batožinu. Predsa sa tam len pohybovali rôzne indivíduá. Do vlaku som si na raňajky kúpil v Subway hamburger s hranolkami. Vôbec mi to nechutilo a nie že som len na túto spoločnosť zanevrel, ale neskôr jej to vrátil. Ponad jazero Pontchartrain plné krokodílov sa súprava Crescent uberala severným smerom. Poobede sme mali opäť krátku zastávku v hlavnom meste štátu Georgia, Atlante. Nocou sme prechádzali Južnou a Severnou Karolínou. Ráno sme už boli vo Virginií. Vo Washintgtone sme mali polhodinovú prestávku. Menili sme rušeň. Ale nie za vodku ako v tom ruskom vtipe, ale za elektrickú typu AEM-7. Bolo cítiť, že ju poháňa 7000 koní a frčali sme k New Yorku. Bolo vidieť, že sme na priemyselnom východe. Hlavne Filadelfia a okolie boli industrializáciou cítiť. Kdesi na letisku som zbadal československé lietadlo L-39 Albatros. Poobede sme dorazili do New Jersey. Naivne som si myslel, že ma tam bude niekto čakať. Môj mail zo San Diega nikto nečítal a čakali ma o čosi neskôr. Dokonca som oslovil podobného pána, ktorý sa ponášal na vzdialeného príbuzného, ktorého som čakal. Dovolať som sa akosi nevedel. Našťastie som mal od otca akúsi mapu, dosť podrobnú. Tak som vsadil všetko na jednu kartu a odviezol som sa tam autobusom. V ňom som bol jediný biely. Nebolo mi všetko jedno, keď som prechádzal popri väznici. Nejaký narkoman ma v autobuse otravoval, tak som si batohy pritiahol k sebe a kŕčovito držal. Linka prechádza okrem iného perfektným spoterským miestom v okolí letiska Newark. A rušno tam teda je. Takže spoteri, keď budete v New Yorku, stačí zájsť vlakom z Penn station do New Jersey a odtiaľ autobusom .............. alebo z letiska Newark rovnakým spojom smerom na Linden. Ľudí pomaly ubúdalo, už som šiel hodinu cez spomínaný Linden, Rahway i Colonia. Nevedel som kde som, tobôž zastávku, kde by som mal vypadnúť, šoférovi som povedal nech mi zastaví niekde blízko New Dover ulice. Tam som mal hľadať dom, kde ma prichýlia. Lenže to mal veľké lenže. New Dover bola ulica i avenjú a dokonca bola ulica s menom Old New Dover. Šofér ma vysadil na ulici. Myslel som si, že som takmer u cieľa. No keď som nenašiel popisné číslo, vedel som, že je zle. Našťastie avenjú nebola ďaleko, no nevedel som do nej nájsť smer a akosi sa zorientovať. Niekoho som videl pri dome, tak som ho poprosil, nech mi ukáže cestu. Bol taký ochotný, že ma tam zviezol. Príbuzní boli prekvapení, že som prišiel nečakane skoro. Oni môj mejl vôbec nečítali. Po vyše 10 rokoch som sa s nimi opäť zvítal. Vtedy boli oni na Slovensku. Boli veľmi milí a som rád, že mi poskytli strechu nad hlavou. Mal som k dispozícií izbu na poschodí. Boli veľmi pobožní a všade sa povaľovali škapuláre a náboženské knihy. Dlho som u nich nepobudol, mojim cieľom bola ešte Florida, resp. Kennedyho vesmírne stredisko.

Pomaranč na "ešpézetke".

Večer pred mojim odchodom ma príbuzný odviezol si nakúpiť jedlo na cestu. Popri tom som otcovi kúpil digitálny AVOmet. Starý pán zbieral zo zeme mince. Vraj nie je držgroš, ale je to jeho takpovediac vášeň. Za celý život nazbieral ani nie 100 doláčov. V stredu ráno ma viezol na stanicu do New Jersey. Vlak na Floridu som kvôli zápche nestihol. Nevzdával som to a kúpil si lístok na neskorší. Tým sa moje plány trocha pozmenia. Teraz som mal kopec času do odchodu. Šiel som si teda obzrieť centrum New Jersey. Zablúdil som aj do knižnice, kde som šiel na internet a poslal domov správu. Vrátil som sa inou ulicou na stanicu, najedol sa a už tu bol môj vlak. Nocou som potom cestoval znova cez Virgíniu, obe Karolíny až na Floridu. Samozrejme asi nevyhnutné meškanie. Keď sme dorazili do Jacksonville sprievodca vykrikoval meno zastávky tak šťastne ako keby sme pristáli z letu na Mars. Pokračoval som ešte ďalej na juh. Klíma sa zmenila a bolo dosť vlhko. Za Orlandom som už aj vystupoval v meste s romantickým názvom Kissimee. No romantický večer som tam zrovna neprežil. Mal som akúsi mapku a miesto kde som sa chcel dostať. Na stanici som sa pýtal ako sa tam dostať. Najprv sa mi ponúkali taxikári, ale ja som chcel ísť autobusom, eventuálne peši. Bola tam nejaká zastávka mestských autobusov LYNX, ale nevedel som ani ktorým smerom mám nastúpiť. Tak teda idem peši. Aký naivný som bol. Totiž mapka, či skôr len nákres bola v skreslenej mierke a ani za ten ďas som sa nemohol dokráčať k hostelu. Už bola tma a cestu mi osvetľovali len svetlá áut, sem tam pútače. Tma sťažila moju orientáciu a ešte zhoršila situáciu. Neprepadal som panike, skôr zúfalstvu a beznádeji. Bol to najhorší pocit počas môjho pobytu v štátoch. Bol som nevyspatý a nikde ani nádej na nejaké ubytovanie. Neostávalo mi nič iné len šlapať. Už mi bolo jedno, kde budem spať, na čo prvé narazím. A predsa sa z tmy na mňa usmialo šťastie. Kde sa vzala, tu sa vzala zastávka autobusu. Niekto tam čakal, tak som sa rozhodol, že si na niečo počkám aj ja. Nejakí chalani mi ochotne ukázali kde mám vystúpiť. Najprv však autobus zastal na nejakej väčšej zastávke. Všetci sme museli vystúpiť. On zmenil číslo spoja, nastúpili sme a pokračovali. Ubytovanie v Hosteling International som teda našiel. Hneď na druhý deň som chcel ísť do vesmírneho strediska, ale v blízkej kancelárií boli bohužiaľ všetky miesta obsadené. Jedine až v nedeľu. Nechalo som tiež na hostely avízo, ak by niekto šiel, nech mi dajú vedieť. A veru sa mi na druhý deň jeden angličan ozval.

Pomaranč na "ešpézetke".

Moji spolubývajúci šli do Disneylandu. Odporúčali mi ho navštíviť tiež, tak som si povedal prečo nepodať ruku takému Mickeymu, či Donaldovi. Večer popršalo, ale ráno už bolo tepla a slnečno. Vlhkosť tu snáď musí byť 100%. Autobusom som sa zaviezol až pri vstupnú bránu. Zábavného parku. Park tvoria celkom štyri veľké kráľovstvá. Ja som si vybral to najznámejšie Magic Kingdom. Za nekresťanských 50 babiek som mal celodennú vstupenku na všetky atrakcie. Medzi kráľovstvami premáva i nadzemná dráha. Vlastne aj zo vstupnej brány do Magic Kingdom som musel ísť týmto vlakom. Vstup vyzerá veľmi pôsobivo a lákavo vyzdobený kvetmi. Premáva tam ďalší vláčik po celom kráľovstve pre komótnych. Hneď za vstupom je hlavná ulica v americkom komerčnom duchu. Záplava jedál a hlavne od mickeyho špendlíkov až po detskú posteľ je tu neúrekom. Zvečnil som sa pri soche Walta Disneyho s Mickeym a poďho na atrakcie. Prešiel som čo sa dalo. Krajinou Petra Pana, Big Thunder, 4D predstavenie. Tam akože utiekol votrelec z vesmírnej lode, ktorý sa potuloval medzi divákmi. Zvukovými a obrazovými efektami spojených so spŕškou vody to ozaj malo štvrtý rozmer. Už ozaj pre malé deti som vynechal. Napr. som sa výťahom vyviezol na atrakciu Astro Orbiter, kde som podľa mapky mal pilotovať svoju vlastnú kozmickú loď. Znelo to bombasticky, ale keď som sa výťahom vyviezol hore ako astronaut k rakete (už viem prečo si ma ľudia s pohŕdaním alebo s ľútosťou premeriavali), zistil som, že kreslo pre mňa ešte nenavrhli. Bolo totiž pre deti pod 10 rokov. Niektoré atrakcie som vyskúšal viackrát, napr. horskú dráhu Space Mountain. Bolo to v absolútnej tme a hoci podľa letáčiku tam boli výkričníky a výstražné trojuholníky, nič krkolomné. Dvakrát som sa tiež omočil na Splash Mountain. Na člne v tvare pňa som sa vyviezol rozprávkovou krajinou do výšky asi 20m, aby potom nasledoval takmer strmý pád dolu. Pri dopade ma neminula spŕška vody. Najesť som sa bol tentoraz v samoobslužnom bufete. Po zaplatení 5 doláčov som si mohol dať čo chcem a koľko. Poobede som si pozrel krátke divadlo. Po predstavení som sa vyfotil s Mickeyim a káčerom Donaldom. Ponáhľali sa, lebo ich čakal ešte pochod parkom spolu s ďalšími rozprávkovými postavičkami. Navštívil som malé múzeum artefaktov amerických prezidentov, napr. Clintonov saxofón. V malej kinosále boli voskové figuríny všetkých prezidentov. Tí najvýznamnejší sa dokonca hýbali. Tárali o strašne demokratickej americkej ústave, akí sú všetci slobodní a podobné táraniny. Stále som mal dosť času, tak som sa ešte previezol v lodičke po džungli. No pôsobilo to strašne umelo. Ponavštevoval som obchody so suvenírmi, ale okrem cukríkov som nekúpil nič. Deň sa so mnou rozlúčil s farbami dúhy po malej búrke. Večer som si bol niečo kúpiť na jedenie. Neďaleko bol obchod v tvare a farbe pomaranča. Bol to pomarančový raj. Dal sa tam kúpiť koláč, torta, nápoje s obsahom pomaranča atď. na čo si pomarančový jazyk zmyslí. Dohodol som sa ešte s Angličanom na zajtrajšom výlete

Sny o hviezdach.

Ráno sme márne čakali na dvoch spolucestujúcich do Kennnedyho strediska. Rozmysleli si to a šli sme teda len v tandeme. Z Orlando je to zhruba 80km na mys Cannveral. Po prekročení Indiánskej rieky sme tam o 9.30h boli. So šoférom som sa dohodol, že sa stretneme pri zatváraní komplexu a každý sme sa rozišli vlastnou cestou. Pre istotu mi dal telefónne číslo na mobil. Po zaplatení nie veľkého vstupného 30 dolárov a podrobnej prehliadke som mohol vstúpiť. Upozornia vás, že celé vstupné je venované len na údržbu exhibícií a múzea, nie pre kozmonautov. Popri vchode sa jeden v skafandri promenádoval, ale bol asi taký smiešne skutočný ako včera myšiak Mickey. Obdržal som plánik, tak som centrum vzal pekne po poriadku. Najprv som si pozrel pomníky dobývania vesmíru Pomníky techniky i ľudí, ktorí vzlietli naposledy. Záhrada rakiet a opodiaľ veľký mramorový pamätník kozmonautov, ktorí položili svoje životy. Bohužiaľ sa o rok sa táto krásna pietna úcta rozrástla až príliš mnoho mien... Návštevnícke centrum obsahuje asi 10 budov, no ja som sa šiel pozrieť najprv na súčasnosť. Autobusom nás povozili po komplexe. Prvá zastávka bola na pozorovacej bráne pre štart raketoplánov. V strede veže bol zavesený motor z raketoplánu. Hlavné motory spália počas štartu 775 ton paliva za 8 a pol minúty. V priebehu niekoľkých sekúnd musia ísť na plný ťah 11,7MN. Je to skoro 400 násobný výkon lietadla. Okrem toho pomocné motory spália ďalších 1100 ton paliva za 2 minúty, potom sa oddelia. Hmotnosť raketoplánu je pri štarte 2000 ton, na obežnej dráhe 70 ton. Na vrchu veže je ďalekohľad, odkiaľ sa dá pozorovať okolie. Na severovýchode sú to dve odpaľovacie rampy pre raketoplány. Na jednom z nich sa práve na svoju misiu STS-112 pripravoval raketoplán Atlantis. Štartoval však až o dva týždne 7.10.2002. Na juhu sa potom medzi stromami čneli konštrukcie starých odpaľovacích rámp. A na východe montážna budova raketoplánov a rakiet vysoká dvakrát toľko ako veža na Kamzíku, 160m. Na náter vlajky a loga NASA na budove sa použilo 27 000 litrov farby. Vo vnútri je 71 žeriavov, z toho dva 250 tonové. Okolo tejto budovy sme len spomalene prechádzali. Ďalšou zastávkou bolo pomerne nové múzeum misie na Mesiac Apollo/Saturn Vcentre. Najprv vás nechajú čakať pred vchodom a aby vás znervóznili viac, odpočítavajú tam hodiny čas do ďalšej prehliadky. Tá začína v obrovskom hangári, kde je skutočná raketa Saturn V s modulom Apollo, vesmírnym autíčkom atď. Po pravej strane sú emblémy misií Apollo a po ľavej technika používaná pri ceste na Mesiac. Je tam i mesačný kameň, ktorý sa dá oblapať. O jeho pravosti som však pochyboval. V ďalšej miestnosti sa môžete odfotiť čoby na Mesiaci alebo za mastnú sumu akože vo vesmíre (fotomontáž), či diaľkovo riadiť model lunárneho vozítka. No a na záver nás zaviedli do veľkej sály, ktorá pripomínala riadiace stredisko kozmických letov. Vrátili sme sa späť do pamätného 18.júla 1969, keď sa začalo odpočítavanie misie Apollo 11 na Mesiac. Najprv sme štart a let prežívali z riadiaceho centra a potom na pódiu pristál lunárny modul. Nuž taká je veľkolepá šou na americký spôsob. Pri východe nevyhnutná dávka gýčov v darčekovom obchode. Cestou späť sme prešli tiež okolo známeho pódia s veľkým digitálnymi číslicami, kde sedia papaláši a rodina štartujúcich kozmonautov. Po tejto prehliadke celého komplexu, som zakotvil zasa v návštevníckom centre. Prvýkrát som zažil 3 rozmerné kino IMAX. Po obdržaní okuliarov som absolvoval výlet do otvoreného kozmu. Bolo to niečo fantastické a po návrate domov som si to zopakoval, tentoraz výletom do praveku. Postupne som prešiel všetky budovy. Mars, Hubllov teleskop a vesmír, vesmírna stanica ISS atď. Dokladujú to i pečiatky v NASA pase, ktorý som dostal pri vstupe. Hneď od cesty, ktorou sa prichádza je vidieť maketa raketoplánu Enterprise a nosných rakiet s nádržou. Vkročil som teda i tam, no bolo to ako v teráriu. Nákladový priestor i kokpit boli za sklom. Zaujímavá bola tiež malá expozícia robotov. Na pamiatku som si kúpil tričko, ktoré ani nenosím. Svet je malý a i tu som stretol troch Slovákov. Tí si požičali auto a cestovali s ním po štátoch. Pomaly sa blížila záverečná a chtiac-nechtiac musel som komplex opustiť. A to som sa dozvedel neskôr, že to bola len časť. Počkal som na šoféra a odišli sme späť. Za jazdu si vypýtal symbolickú sumu 5 dolárov.

See you Florida.

Skoro ráno o 7.30h som sa nalodil na autobus smerom do Orlanda. Lístok platil poldruha hodiny, no jazda trvala aj dve. Nejako ma to netrápilo. Ďalší lístok som neplánoval kúpiť. Popri močiaroch, kde sa dajú požičať vznášadlá sme opustili Kissimee a vstúpili na predmestie Orlanda. Na konečnej som vystúpil. Musel som sa pýtať ako sa dostať na vlakovú stanicu. Bola nedeľa ráno, mesto vymreté takže sa ani nebolo veľmi koho pýtať. Akurát z jedných dverí sa ozývalo nadávanie a krik. To bolo nedeľné kázanie pre čiernych babtistov. Prišiel som na železničné priecestia a mal som spola vyhrané. Už sa len vydať správnym smerom po trati. Inštinktívne som zvolil smer doprava a vyplatilo sa. O chvíľu som kupoval lístok do New Jersey. Mal som ešte čas, tak som sa rozhodol, niečo si kúpiť na obed do vlaku. Prvý bol Mekáč, kde však ešte nepredávali obedové menu, iba raňajky. To ma zarazilo a okašľal som ich. I ďalšie rýchle občerstvenie Taco Bello to isté. Nech mi všetci vylezú nahrb. Čo to do pekla je za krajina ? Napokon som našiel akési občerstvenie. Kým som pochopil, že je to len pre autá a objednávať treba cez hovoriacu búdku ubehol nejaký čas. Prakticky som ani nevidel, či tam vôbec niekto je. Len sa vystrčila ruka z okienka a podala mi objednávku. Týmto chodením som aj vyhladol a napokon už sa blížil obed, tak som to po ceste na stanicu zjedol. Poobede prišiel vlak a vydal som sa späť do New Jersey. Ani sa mi nechcelo, vedel by som si tam predstaviť stráviť zopár týždňov.

Chuť veľkého jablka.

Samozrejme vlak zasa meškal a do New Jersey som došiel po 22h. Príbuzný ma tentoraz čakal a odviezol k nemu domov. 24.9.2002 Dnes som mal nabitý program. Chcel som i ja zahryznúť sa čo najviac do Veľkého jablka a ochutnať ho. Mal som k tomu dvoch, ktorý mi ukázali jeho najlepšiu časť a chránili pred kazom. Vlakom z New Jersey je to pod riekou Hudson čoby dub do New Yorku. V prvom rade som jablko chcel mať na dlani. Preto som si vystál radu bohužiaľ vtedy opäť na najvyššiu budovu Empire State Building. Budovu stavalo denne viac ako 4000 chlapov a postavili tak 4,5 poschodia za týždeň. Vyhliadka sa nachádza na 86 poschodí vo výške 320m. Výťah za jednu minútu len tak zasviští až vám zaľahne v ušiach pri zmene tlaku. Pre súkromné párty sa dá dostať až na samý vrch, 102 poschodie. I do neho narazilo lietadlo. Bol to B-25 Mitchell počas druhej svetovej vojny. Budova odolala...Bolo nádherné počasie a bez smogu. Mohol som si teda poobzerať jablko zo všetkých strán. Na západe Madison square garden a Ďalej prístav. Za riekou New Jersey. Na juhu v diaľke Lady Liberty a State Island, nezabudnuteľná silueta Brooklynského mosta. V popredí mrakodrapy. Zo severu dopadajú tiene mrakodrapov šplhajúcich sa k nebu, napr. jedinečný Chrysler, či GE. A mnoho ďalších. Na východe štvrte Queens a Brooklyn. V diaľke vidieť medzinárodné letisko JFK. Hodiny by som na takýchto vyhliadkach vydržal vychutnávať si pohľad do nekonečna. No ešte stále som veľké jablko neochutnal z vnútra. Na rohu 34 a 5 avenjú sme si dali praclík a hot dog. Po 5 avenjú sme šli potom popri zlatom Prométeovi v Rockefellerovom centre. Nevynechali sme ani zvnútra pozlátenú budovu milionára Donalda Trumpa. To už sme boli prakticky v Central parku. Tam sme prešli okolo ZOO k Lake a pri, ako hovoria američania univerzálne milovanú, fontánu Bethesda, kde sa konajú svadby. No momentálne bola vyschnutá. Stredom parku vedie dosť rušná cesta. Predsa to len nie je oáza pokoja a kľudu. Ale možno to domácim stačí. Prešli sme k pietnemu miestu na Strawbery Fileds. Je tam mozaikový kruh a uprostred s nápisom Imagine. Tam vraj Johnon Lenon zložil túto pieseň. Všade navôkol nespočetne veľa ľudí. Bolo pekné počasie, tak to každý využil. Z tejto strany bolo jablko veľmi chutné a krásne. Potom sme sa obrátili späť a zastavili sme sa v informačnom stredisku v Ballplayers house. Bol tam model celého parku. Popri známom jazierku, no hnusne špinavom sme vyšli na tom istom mieste. Pred vchodom čakajú drožkári na okružnú jazdu po parku. Autobusom sme sa zviezli po Piatej avenjú a Broadway takmer k Battery Parku. Kúsok sme tam museli ísť pešo. Chceli sme stihnúť loď na Elis Island a pozdraviť Lady Liberty, teda Sochu slobody. Bohužiaľ sme prišli neskoro a posledná loď už odišla. Tak sme sa zadarmo previezli kompou k State Island a späť. I to mal niečo do seba a bol odtiaľ pekný býhľad na sochu i Manhattan. V Battery parku bolo veľa ortodoxných židov. Napokon v celom New Yorku. Peši sme potom prešli k veľkej jame Ground Zero, ktorá ostala po dvojičkách. V tej dobe sa tam stavalo metro. Na plote kostola blízko bývalého obchodného centra je pamätník obetiam tejto hroznej udalosti. Samozrejme nebola by to Amerika, aby z toho niektorí jedinci s hrošou kožou nechceli vyťažiť peniaze. Opäť sa dali kúpiť čiapky, tričká, videá a ja neviem, čo všetko viažúce sa k 11. septembru 2001. Tu som pocítil trpkú chuť veľkého jablka. Znechutený som radšej šiel ďalej. Po Broadway sme došli až na námestie Času, skôr asi známe ako Time Square. Polonahý kovboj tam brnkal na gitare, oproti práve černosi s getoblasta dotancovali. Všade svetelné reklamy až z toho oči boleli. Navštívili sme darčekový obchod a kúpil som nejaké atrapy pre rodinu. Doba pokročila a i nohy nás už boleli. Šli sme teda na večeru do thajskej reštiky v China Town. Aby nám ubehlo čakanie, dali nám ako v každom slušnom podniku, niečo na zahryznutie. Dal som si bombastickú bielu krevetovú polievku a druhý chod kuracie soté s ryžou. Dodnes mám chuť toho jedla na jazyku, také bolo výborné. Takže až tu som zistul, že to jablko bolo nakoniec predsa len delikátne. Na Penn station sme šli metrom. Mali sme žetóny, tzv. tokeny (v súčasnosti sa už nepoužívajú). Nechápem ako sa niekto môže v New Yorskom metre vyznať. Sú označené snáď všetkými písmenami abecedy, číslicami a ešte aj farebne. Hotový guláš tratí a liniek. A to majú niektoré stanice 3 podlažia a na každom 4 nástupištia.

Chuť veľkého jablka.

Dnes som chtiac nechtiac videl národný šport američanov-bejzbol. Zobrali ma do štvrti Bronx na Yankee stadium. Niežeby ma to bohvieako zaujímalo. Určite sa dá deň v New Yorku i inak prežiť. Hrali proti sebe čiernobiely Yankees a diabli z Tampa Bay. Časy Maggieho sú preč, a tak hra aj vyzerala. Aj keď nie som odborník na bejzbol. Miesto sme mali medzi blíčers. Už to slovo strašne znie a strašné bolo i sedenie na betónových lavičkách, či múre. Pripadala mi to statická hra. Fanúšikovia jasali, ja som len tupo hľadel pred seba. Tentoraz zo mňa vyhŕklo tak americké „džízs“, keď som sa dozvedel, že sa hrá na 9 zmien. No vykompenzovalo sa to návštevou leteckého múzea ešte pred zápasom, takž som to na štadióne vydržal. Bol som navštíviť múzeum na lietadlovej lodi Intrepid na západnej 46 ulici. Z Penn station sme išli vraj kvôli bezpečnosti tak, že môj sprievodca kráčal 2m za mnou, aby prípadného zlodeja zachytil. Bloky a ulice však nevyzerali tak nebezpečne. Zopár kartónových príbytkov i s typickými nákupnými košíkmi sem tam sa vyskytlo. Múzeum bolo jedinečné a tých 9 babiek sa oplatilo pre mňa viac ako 7 babiek za bejzbol (to som neplatil ja). Keď si predstavím, že som mal pôvodne vidieť múzeum bejzbolu... Späť k lietadlovej lodi. Kotví na móle 86 a vedľa nej je stará ponorka USS Growler, ktorá sa dá tiež zvnútra pozrieť. Na palube lodi s predovšetkým americké palubné lietadlá. No je tam i vzácny exemplár prototyp prieskumného lietadla A-12, z ktorého vzišiel SR-71 Black Bird. Objekty sa však zle fotia, lebo sú natlačené vedľa seba a predsa len tá paluba nie je veľká. Navyše sú tam lavičky ako v parku. Nepochopím, čo hľadajú na lietadlovej lodi. Niekoľko exponátov je tiež v podpalubí, najmä lietadlá z druhej svetovej vojny. Samozrejme sú tam sprístupnené ďalšie paluby a miestnosti s ukážkami života na lietadlovej lodi. Je tam i malé kino, kde sa do omrzenia premietajú zábery a la Top Gun. Pri východe neodpustiteľný darčekový obchod. Na ponorku už nebol čas, lebo Yankees sa v šatni obliekali a museli sme ísť.

Colonia

26.9.2002 Dnes mi starý pán bol ukázať trocha okolie. Kde býval pred tým, kde sa narodil v Perth Amboy a nakoniec hrob, kde sú jeho rodičia, ktorí sem prišli zo Slovenska v r.1907. Potom sme ešte boli v akomsi kostole, kde chodia potomkovia Slovákov katolíckeho vyznania. 27.9.2002 Celý čas ma sprevádzalo po mojej púti pekné počasie až dodnes. Prvýkrát pršalo. Nie veľmi, ale zamračené bolo celý deň. Dnes mal starý pán narodeniny, a tak nás pozval do reštiky na večeru. Dal som mu cédečko so slovenskými ľudovkami, ktoré som si z domu odložil na túto príležitosť. 29.9.2002 Ráno som dobrovoľne nasilu musel ísť do kostola. To už trocha s tou pobožnosťou preháňali. Nemám nič proti veriacim, ale prečo som tam ja musel ísť ? Možno sa chceli pochváliť ako niektorí rodinní členovia spievajú v zbore. Kostol nebol najbližšie a cesta tam trvala polhodinu. Po omši sme sa zastavili na raňajky o jedenástej v štvrti Rahway. Cestou späť mi ukázali cintorín, kde zložia svoje kosti a už majú kúpené miesto. Dnes bolo opäť pekne, tak ma poobede vzal k Atlantiku. Šli sme na pláž snáď hodinu, niekde za Perth Amboy. V diaľke sa čneli nebotyčné mrakodrapy New Yorku. No fúkal silný vietor a vlny boli vysoké. Keďže som nemal žiadne skúsenosti s kúpaním sa pri takýchto vlnách, neriskoval som a iba sa omočil. Široko ďaleko nebolo ani živej duše, ktorá by ma prípadne spasila. Cestou späť ma vzal k miestnemu jazeru v štvrti Colonia. Bolo veľmi pôvabné.

Toš hlavní město

Nemohol som vynechať hlavné mesto a naplánoval som si ho navštíviť dnes. Vlakom som tam bol za dve hodiny. Dvojtýždenný lístok mi už neplatil, takže som si kúpil študentský lístok. V prvom rade som si zaumienil dostať sa k leteckému múzeu v Silver Hill s dlhým a nudným názvom P.E. Garber Preservation, Restoration and Storage Facility. Metrom najprv červenou linkou, potom prestup na modrú na stanicu. Pri vchode ani živej duše a od vrátnika som sa dozvedel, že vstup je len po skupinách a pred chvíľou nejaká odišla. Nekompromisne ma poslal preč. Našťastie dnes už tam netreba chodiť, lebo na Dullesovom letisku otvorili na sklonku roka 2003 novú veľkú expozíciu The Steven F. Udvar-Hazy Center, kde je väčšina exponátov, napr. raketoplán Enterprise, či Black Bird. Takže som sa zbytočne previezol. Stále mi platil hodinový lístok na metro, tak som sa stihol vrátiť späť. Vydal som sa smerom k Bielemu domu. Pomstil som sa za nechutné jedlo v rýchlom občerstvení Subway tým, že som slušne povedané použil ich toaletu a inak žiadny kšeft. Popri ministerstvu financií som prešiel k slávnemu priečeliu Bieleho domu. Ostreľovači na streche nerobili teda pekný dojem na mňa , a tak som sa tam ani dlho nezdržal. Po tzv. The Elispe som sa pobral po Constitution k ďalším pamätníkom. Odrazu sa Elipsa vyprázdnila, dorazili čierne limuzíny a na plochu pristál jeden z prezidentských vrtuľníkov. Jeden hliadkoval nad ním. Za malú chvíľu odletel a opäť sa všetko ukľudnilo a bežci po parku pokračovali v držaní kondičky a hudby v slúchadlách. Prešiel som k ďalšiemu klenotu, či pýche Američanov, k Lincolnovmu pamätníku. Stavbu antického štýlu tvoria aj okrem iného kamene z jednotlivých štátov únie. Vo vnútri sedí takmer 6m prezident Lincoln a hľadí na svojich ľudí. Videl som štartujúce lietadlá z Reganovho letiska. Ozvala sa moja vášeň pre všetko má motor a krídla, a tak som sa pobral k rieke Potomac na Arlingtonov most. Odtiaľ bol lepší výhľad, no stále boli lietadlá ďaleko. Šiel som teda naspäť do parku. Vyníma sa tam pamätník tvaru V, Vietnam Veterans Memorial. Doteraz k nemu chodia príbuzní padlých vojakov a spomínajú na nich. Skoro 60 tisíc mien. Stačí prejsť na druhú stranu Reflecting Pool k West Potomac Park a je tam ďalší pamätník tentoraz Kórejskej vojny. Tvorí ho kruh, na ktorého obvode je 22 štátov, ktoré poslali svojich vojakov do tejto vojny. Uprostred je čierna mramorová stena, na ktorej sú vyleptané obrazy podľa skutočných fotografií vojakov. Pamätník tvorí aj 19 sôch vojakov, ktorí sú akoby na hliadke. Popri tom známom Reflecting pool som sa vydal k Mall. Washingtonov obelsik som len prešiel, lebo ma odradila masa ľudí čakajúcich na jeho prehliadku. Rozhodol som sa navštíviť niektoré zo Smithonian múzeií. A čo iné ako letecké. Patrí medzi „mast sí“ múzeá Washingtonu. Dvojpodlažnú budovu tvorí 23 galérií, kde človek prejde celou históriou letectva. V hlavnej galérií visia priekopnícke stroje Američanov, resp ich repliky. Spirit of St. Louis, Flyer bratov Wrightovcov, Bell X-1 atď. No nielen história je prezentovaná v tomot vynikajúcom múzeu, ale i princípy lietania a konštrukcie lietadiel, či motorov. V budove je i IMAX kino, ale bolo v ňom to isté, čo v Kennedyho vesmírnom stredisku, takže som tam ani nešiel. Čo ma však nadchlo bol interaktívny bojový simulátor. Neľutoval som 12 doláčov za jazdu. Je to zjednodušená napodobnenina skutočného simulátoru F-16. Hýbe sa vo všetkých troch osiach. Odporúčam preto vyprázdniť si vrecká pred letom. V kokpite je len plynová a riadiaca páka s pedálmi. Prístroje žiadne iba priehľadový indikátor HUD. Po vytrasení tela vo všelijakých nezvyčajných polohách som nadšený vystúpil. Návšteva simulátora bola moja posledná v múzeu, blížila sa záverečná o 18h. Mal som čas do odchodu vlaku, tak som si šiel sadnúť ku kongresovej budove Capitol. Rotunda má priemer 29m a je vysoká ako 2 osemposchodové vežiaky. Svet je malý a stretol som tam párik Slovákov. Tí už odlietali z brigády domov, ja o čosi neskôr. Obzrel som si ešte budovu vôkol a vydal sa na stanicu. Šiel som tým istým vlakom, ktorým som sa vracal z Floridy. Do Washingtonu som sa ešte vrátil, o tom však v ďalších spomienkach.

Odchod

Dnes som urobil aj niečo užitočné a poučné. Navštívil som technickú univerzitu v New Jersey. Najprv som si poobzeral chodby, kde boli rôzne učebné pomôcky. Potom som zašiel do knižnice. Hľadal som niečo k mojej diplomovej práci o vodnom lúči. Našiel som dosť materiálu. Trocha robili problémy s kopírovaním, keďže som nebol študent školy. Za malý poplatok sme sa dohodli. Motal som sa ešte po centre a hľadal nejaké tenisky. No všetko drahé. Poobede som sa prešiel po štvrti Colonia. Na domoch už bola Helloweenovská výzdoba, niekde až prehnane. Fotky vzdialenej rodiny na pamiatku. 2.10.2002 Amerika sa so mnou lúčila škaredým počasím. Pršalo celý deň. Využil som to na všetky nákupy pre seba i rodinu. Starý pán ma zaviezol do veľkého nákupného centra Park Mall. Kúpil som si rifle za 20 doláčov, no lacné boli preto, že vyšli z módy. Boli to totiž mrkváče, čo som ani netušil. Kúpil som si dvoje tenisky a skoro som si kúpil pracovnú obuv. To som tiež nevedel, že je pracovná, len bola za babku. Až keď ma starý pán upozornil, že majú vo vnútri na špici železný plech. Priateľke som o.i. kúpil pekne hrajúce labute v tvare srdca. No neskôr sa u nej doma rozbili. Kúpil som i želatínu v prášku, ktorú sme si doma potom spravili. V USA je to obľúbené jedlo. Bol som i v banke a zamenil si cestovné šeky sa tvrdú menu.

Na starý kontinent

Konečne nastal čas môjho odchodu. Ráno ma zobrali do kostola, kde mi farár požehnal, aby som sa šťastne vrátil domov. Pobalil som si veci,rozdelil peniaze do rôznych miest a nešťastne zabalil denník do vonkajšieho vrecka cestovnej tašky. Túto som mal navyše oproti tomu, keď som sem prichádzal. Starý pán ma zaviezol na letisko Newark. Tam som čakal na mikrobus, ktorý ma vezme na letisko JFK. Mal som čas, tak som si dal obed v podobe sendvičov, ktoré mi urobila pani domáca. Mikrobusom som sa potom viezol cez most Verrazano a štvrť Brooklyn k bráne Ameriky, letisku Johna Fitzgeralda Kennedyho. Počas státia v rade na lístky mi letuška ponúkala 200 babiek, keď zmením let. Po štyroch mesiacoch v žiadnom prípade. V odletovej hale sa mi potom naskytol výnimočný pohľad na dvoch velikánov letectva Concorde a vedľa neho Jumbo. Sledoval som ruch na letisku, z východu sa blížila búrka. Navečer pristálo i moje lietadlo Airbus A340-300 nemeckej Lufthansy. Po vystúpení cestujúcich ho začali pripravovať na let späť do Frankfurtu. Z reproduktorov sa ozvala výzva pre let LH 407, ktorým som letel ja a začali sme nastupovať. Tento stroj mal v kreslách obrazovky, no kamery v trupe stále chýbali (vtedy som ani nevedel, že niečo také je). Opäť sa mi nepodarilo sedieť pri okne, ale aspoň nie v strede a ako tak som mohol nakŕkať z okna. Pol hodinu sme pomaly rolovali, kým sme došli na prah dráhy 3L. Zaburácali motory a už sme leteli. Hneď po štarte zatáčka o 90st., letmý pohľad na Manhattan a potom východný kurz do nočnej oblohy smer Európa. Z Frankfurtu som mal takmer hneď prípoj do Viedne. Znova Boeingom 737. Tentoraz som už sedel pri okne. Odštartovali sme z dráhy 18. Krásne som videl frankfurtské letisko ako na dlani. Nad Viedňou nás trocha zdržali, Bol piatok, tak sa niet čo čudovať. Urobili sme vyčkávaciu zatáčku o 360°. Pod nami som videl krúžiť ešte jedno vrtuľové lietadlo. Potom sme už mohli pristáť na dráhe 34. Tak sa skončila moja pracovno-cestovateľská 4 mesačná anabáza za veľkou mlákou.

Tu je zopár fotiek z mojej púte USA.