POHĽAD NA TO, ČO JE V PRÍRODE KRASNE VZBUDÍ SPOMIENKY NA TÝCH, KTORÝCH MILUJEME.

ŠKÓTSKO 2007

ZOPÁR ĎALŠÍCH FOTIEK ZO ŠKÓTSKA

11.7.2007 Streda

Je slnečné ráno. Vstávať o 5h sa nechce, ale lietadlo nepočká. Zvlášť Ryanair. Z domu sme šli priamym autobusom do Bratislavy. Tam sme si i pre batožinu kúpili polovičný lístok, ale len na jeden spoj. Priame spojenie z autobusovej stanice na letisko neexistuje. Von z autobusu sa pretláčal akýsi dedo. Asi mu už odlietalo lietadlo. Pri odbavovaní u Ryanair ani nekontrolovali rezervačné číslo. Mali len zoznam cestujúcich. Pred odletom natlačili 200 ľudí do odletovej haly 6x6m a 20 minút podusili. Let meškal 20min. Obsadzovanie miest v lietadle bolo systémom kto si čo uchmatne. Sedeli sme pri okne. Stevardi vedeli, že sedí v lietadle slovenská väčšina a príliš neotravovali s bufetom, za ktorý sa platí. Vnucovali však stieracie Eurolosy za 2Eur ako na jarmoku. Pasová kontrola prd vkročením na anglickú pôdu prebehla pomerne rýchlo. Stansted nie je zrovna malé letisko. Ešte v osemdesiatych rokoch bolo prázdne. Potom ho odkúpili súkromné firmy od armády a jeho význam vzrástol. Teraz je evidentne domovom najlacnejších aeroliniek. Upútali ma nápisy na lietadlách Ryanair "Alivederci Airitalia" alebo "Bye, bye Latehansa". Iné stroje ako Boeing 737-800 táto spoločnosť snáď ani nemá. V hale sme si vytiahli ako typickí Slováci chleba so salámou. Ďalšia kontrola batožiny na let do Glasgow bola taká, že sme si veľké batohy museli sami zaniesť k rontgenu. Zistili sme, že to čo si kúpime za prehliadkou, si môžeme vziať na palubu. Biznis pre kšeftárov v bezcolnej zóne. Na toaletách som si nevedomky vybral upchatý pisoár. Už sa plnil vodou, keď som si to neskoro všimol. Napomáhal som tom aj ja, ale začaté som chcel dokončiť. Len-len, že som zdrhol.V Glasgow-Prestwick (letisko nazývané tiež John o' Groats Airport - Johnovo šrotovisko)to s nami kapitán doslova pribil k zemi. Tvrdé pristátie. V Prestwick sme si chceli vziať autobus do centra Glasgow. Vlakom sme nevedeli cenu a ani akým smerom, ale vraj pri preukázaní palubného lístka je 50% zľava. Na autobusy treba zamávať, inak sa neobťažujú zastaviť. Tento stál do centra iba 5Lib. Batožinu sme si však museli do kufra naložiť sami. Za cca 1 hodinku sme boli v meste (vlakom je to asi 45 min.). V okolí sa pásli samé ovce a kravy. Skonštatovali sme, že ich je v Škótsku viac ako ľudí. Nečudo, že tam nie sú lesy - všetko je spasené. Privítal nás teda smradľavý a špinavý Glasgow. To bol prvý dojem. K ubytovaniu sme si museli trocha zájsť mimo centra. Našli sme ho a asi nás už čakali, lebo nás hneď uviedli do izby. Samozrejme typické umývadlo v izbe. Neprišli sme na to ako sa zažínajú nočné lampy. Tlieskať ako idioti po izbe sme neskúšali.


Stansted

12.7.2007 Štvrtok

Ráno nám bohaté raňajky servírovali na izbu. Vtedy sme netušili, že na zopár dní budú tie najlepšie. Šachoval som so splachovačom, keď som tlačil páčku do opačnej strany. I veko som dal dolu, aby som prišiel na ten systém. Rezkým krokom sme šli na hlavné námestie, kde nás vyzdvihol výletný autobus. Prvou cestou bolo okolie jazera Loch Lomod. Cestou nám vodič - sprievodca kvákal o histórii Glasgowa. Odveky súperia medzi sebou Glasgow a Edinburgh. Avšak pred 20 rokmi boli od seba vzdialené 55 míľ, dnes už 45 míľ. Národný park Loch Lomond and Troschards nás uvítal príšernou oceľovou stavbou. Malo by to reprezentovať labute, ale ani jeden glasgowčan nie na tento kovový blud hrdý. Zastavili sme sa v dedinke Luss pri brehoch najväčšieho anglického jazera. Blbec si nevzal adaptér na statív, a tak som túto trojnožku vláčil celý výlet so sebou zbytočne. Ďalej nás nahrnuli na 1 hodinový výlet loďou po jazere. Striedal som objektívy ako na bežiacom páse. Sadli sme si na výborné miesto na lodi. I slnko vykuklo. Vlastne celý výlet akoby sme ho vždy zo sebou priviezli. Cestou na obed sme prechádzali veľmi impozantnou krajinou Trosschards. Dojem umoc��ovala typická škótska a gaelská hudba z CD. I šofér bol ukecaný. Škótsko bolo pred miliónmi rokov len púšť. Každým rokom sa však pomaly o 1cm dvíhali kopce. Pokračuje to do dnes. Jazerá su ľadovcového povodu. Na obed sme si dali, čo iné ako hamburger s hranolkami. Aj tu dali do pohára s vodou ľad, s čím som nepočítal. V dedinke sme sa prešli po darčekových obchodoch. Kúpili sme si akúsi maškrtu v nádeji, že škótske národné "svít" bude určite dobré. Aspo�� to tak vyzeralo. Bola to však len akási cukrová tyčinka. Dojedal som to potom ešte aj za dva týždne.... Za nekresťanské 4 Lib. Som sa mohol odfotiť zo škótskym národným vtákom - orlom zlatým. Boli tam aj iné dravce. Pokračovali sme ďalej cez národný park, okolo jazier. Na minútku sme zastavili pri jazere Loch Venon a najväčšej krave škótska - Hamish MacKey Dovan. Nuž veľká je, lebo je aj tučná. Prešli sme okolo hradu Douvan, kde sa natáčal Monthy Python. Vraj, ak chcú presláviť v Škótsku hrad, natočia na ��om film. Rovnako aj Stirling, kde bola naša posledná zastávka. Tam sa natočil film Statočné srdce s Melom Gibsonom. Výhľad odtiaľ bol úchvatný, no vnútro hradu viac menej prázdne. V Glasgowe sme prechádzali okolo zaujímavej nemocnice vo viktoriánskom štýle. Mali sme ešte čas a opäť vykuklo slnko, tak sme si šli pozrieť centrum tohto najväčšieho škótskeho mesta. Všade cítiť smrad spáleného oleja alebo výfukových plynov. Neviem si predstaviť ako to tu mohlo vyzerať v časoch najväčšieho priemyselného rozmachu mesta. Lodenice i továrne sú však už minulosť. Presýtení sochami a serepetičkami viktoriánskeho slohu, sme si nakúpili v Tesco a šli na ubytovanie. Tam sme trapasili, lebo sme nevedeli spustiť sprchu. Nakoniec sme museli poprosiť hostí, aby nám to predviedli. Treba silno zatiahnuť za špagát na strope a stisnúť potom tlačítko na sprche. Tým sa spustí prietokový ohrievač a sprcha.


Stirling

13.7. 2007 Piatok

Ráno sme si nechali veľké batohy ešte na izbe. Pani domáca bola taká ochotná, že nám dokonca nechala kľúče. Vydali sme sa pozrieť niečo z Glasgow-a. Prvé kroky viedli do obrovskej gotickej katedrály Sv. Munga - zakladateľa a patróna mesta. Predtým sme si odskočili na cintorín oproti, ktorý bol urobený podľa parížskeho Pierre-Laschere. Katedrála sa renovuje. V jej vnútri sú v podzemí malé oltáriky jednotlivých náboženstiev. Zvečnili sme sa podpismi v návštevnej knihe. Vedľa katedrály bolo múzeum náboženstiev. Jeho dvor tvorí prvá Zenova záhrada na ostrovoch. To som sprvu nevedel a čudoval sa načo tie šutre tam sú. V múzeu je predstavených 7 hlavných náboženstiev. Interkatívne je možno vyskúšať si niektoré predmety a načo slúžili. Videli sme prvýkrát múmiu z Téb. V blízkosti múzea je tiež najstarší dom v Glasgow z r.1471. Bývalo to opátstvo, je tam teraz expozícia života Glasgowa zo 16 storočia. Pokračovali sme dolu k rieke Clyde cez hodinovú vežu uprostred križovatky do parku. Je tam pamätník admirála H.Nelsona. Zaujímavejšia však bola najväčšia terakotová fontána na svete pred múzeom Doulton Fountain. Oproti cez cestu bola výrob��a kobercov v pôsobivom priemyselnom štýle. Chceli sme si dať niečo pod zub v botanickej záhrade spojenej s múzeom dejín mesta, ale bol tam smrad a úbohý výber smažených jedál. Pozreli sme si teda múzeum. Sú tam dejiny od r. 1750 do súčasnosti. Ani som nevedel, že pán Lipton (kto by nepoznal jeho čaje) bol rodák z Glasgow-a. Vtipné boli veľké banánové topánky Billyho Connollyho. Je tam jednoducho čo pozerať. Popri tržnici sme sa vydali špinavými ulicami smerom k batohom. Zastavili sme sa v Lidl, kúpiť milej domácej aspo�� čokoládu. Tam sme prvý krát začuli slovenčinu. 2 chlapi tam prišli za robotou. Dobrotu pani domácej sme trocha zneužili zaliali si ešte na izbe polievku a zajedli ju pšeničnými suchármi. Potom sme konečne vypadli na autobus. Cesta na stanicu sa už nezdala taká dlhá. Čas čakania na stanici sme si vyplnili sledovaním "baletu autobusov". Choreografiu riadia dispečeri. Začalo pršať a tak to zostalo až do budúceho d��a. Ja som si ešte odskočil do nákupného centra na "malú". Musel som sa na informáciách spýtať, kde chodia i králi pešo. Našim smerom cestovala i nejaká austrálčanka ako sme sa zhodli. Po dvoch týžd��och sme ju stretli opäť, a to v Edinburghu ! Nuž svet je malý. Skoro hodinu sme prechádzali popri jazere Loch Lomond až na jeho severný koniec. Postupne mizli stromy a otvárala sa nám večne zelená vysočina. Romantický pohľad sa naskytol za Bridge of Orchy. Malý vláčik na úpätí vrchu dojem ešte umoc��oval. Po vyštveraní sa na kopec sa pred nami otvorila rozsiahla planina močarísk Rannoch More. Je to jeden z malá pozostatkov divej škótskej prírody. Po prejdení Kingshouse sme schádzali do najdivokejšieho údolia v Európe - Glen Coe. Je to niečo fascinujúce prechádzať týmto údolím v okolí vrchov vysokých 900 až 1000m. I keď zasa dych mi to nevyrazilo. Popri jazere Loch Linnhe sme dorazili do Fort William. Tam som si uvedomil, že v podstate nemám adresu. Len na mape vyznačené miesto. Trocha nezodpovedne som sa k tomu doma postavil a stálo nás to nervy. Ešteže len tu. Lenže i to bolo zlé, čo som vtedy nevedel. Tak som sa v tom daždi vybral hľadať ubytko. Ulicu nie a nie nájsť. Na danom mieste žiadne domy, iba rozostavané. Mapu som mal len z internetu. Keď som už videl, že som zašiel príliš ďaleko, vrátil som sa. Šiel som do blízkeho hotela sa spýtať na adresu ako posledný pokus. Pri najhoršom sa ubytujeme v hoteli. Našťastie mi dali adresu i mapu. Vrátil som sa teda na stanicu po Maťu a batohy. Našli sme to poľahky, i keď nervy boli. Po celom meste behajú malí zajačikovia a pasú sa na tráve. Asi tu nemajú prirodzeného predátora, tak si tu v húštine nažívajú.


Glasgow

14.7.2007 Sobota

Tu na vysočine sa ťažko chytá signál verejných rozhlasových staníc. Preto je tu veľa domácich staníc, ktoré vysielajú trebárs i z kuchyne alebo záhrady. Nie však, čo sa deje vo svete. Ale len lokálne, v obci, napr. pani XY príďte si vyzdvihnúť balík na poštu alebo, že sa stratil pes a odmena za nájdenie je toľko a toľko a pod. Naše druhé ubytovanie sa vymykalo typickým anglickým, lebo na izbe nebolo umývadlo. Pani domáca bola tiež milá, i keď trocha viac mlela ústami a nemohli sme sa koľkokrát ani rozlúčiť a odísť. Povedala nám však veľa zaujímavých vecí. Ra��ajky nám robila typické anglické. Slanina, fazuľa, vajcia, hrianka, baranie párky a mleté mäso. Keď videla, že sa nám dvíhajú žalúdky po prvých ra��ajkách, už nám mäso nedávala. Č nezjedli hostia, požrali čajky, ktoré každé ráno striehli na okolitých strechách. Raz však všetko uchmatol havran. Pre ním mali rešpekt a len sa prizerali. Vybrali sme sa najprv kúpiť vodu a banány do obchodného centra Morissons. Zašli sme do informačného centra, ale nič nové som sa nedozvedel. Telefónne búdky si pýtali v slovenskom jazyku o hovor domov. Rozhodli sme sa ísť pozrieť údolie Glen Coe. Pri nastupovaní do autobusu sa odohrávala komédia. Najprv šli tí, čo mali rezerváciu, potom tí z lístkom, tí čo cestovali najďalej a nakoniec i my, ktorí sme šli najbližšie do White Corries. Tak mi poradili v turistickom centre. Bolo to na druhom konci údolia. Bohužiaľ inde zastávka nie je. Vystúpili sme tam s jedným austrálčanom, ktorý tiež plánoval ísť niekde po okolí. Za pár minút išiel opačným smerom autobus, a tak nás zviezol kúsok späť. Odtiaľ sme začínali, vlastne na začiatku údolia. Zlá voľba bola ísť po akomsi chodníku a nie popri ceste. Mne totiž takmer hneď na bažinatom povrchu presiakli topánky. Celú cestu som mal potom mokré nohy. Vrátili sme sa teda na cestu. I tam to bolo o držku, kvôli prechádzajúcim autám. Hlavne v jednom zúženom úseku sme museli prebehnúť cez ��u. Údolie je krásne, je tam nespočetne veľa vodopádikov. Prešli sme ho celé, v dĺžke asi 15km. Škoda, že sme nemali čas vybrať sa pod nejaký vrch Troch sestier. Sem - tam vykuklo slnko, ale väčšinou bolo zamračené s prehánkami. Pri obednej prestávke pod skalami, nás obletel záchranársky vrtuľník. Posledné kilometre už nie sú také pekné, lebo sa ide len po asfaltke a medzi stromami. Ešte i opilec nás otravoval, kde je krčma. Prišli sme práve včas do dediny Glencoe. Za pol hodiny nám šiel autobus do Fort William-u. Pofotil som teda okolie jazera Loch Leven. Tentoraz sme cestovali autobusom spoločnosti Rapsons a ten bol veru lacnejší ako Scotish Citylink (2,70Lib oproti 7,60Lib do White Corries). Vystúpili sme však o zastávku skôr a predĺžili výlet o jeden kilometer. I počasie sa vo Fort William začalo zlepšovať. Večer sme si od domácej požičali poháre na polievku. Veru sme si mohli, tejto polievky kúpiť viac. Tu Vitanu nemajú. Je vidieť, že sme bližšie k severnému pólu. Slnko tu zapadá neskôr. Tieto poznámky píšem o 22 hodine a pri dennom svetle! Zdá sa, že ani tma tu poriadne nie je.


Glencoe

15. 7 2007 Nedeľa

Bývame pri železnici. Chodí po nej parný vláčik "stímy" do Malaig-u. V tomto parnom vláčiku sa natáčal Harry Potter. Vraj sú lístky na túto trasu vypredané na 5 až 10 rokov dopredu. Vidí sa mi to pritiahnuté za vlasy, ale pravdou je, že bol každý de�� plný. Pritom lístok do druhej triedy stojí 27 Lib. Dnes sme dobili najvyšší "šuter" vo Veľkej Británií - Ben Nevis. Z ubytovania k návštevníckemu centru, kde sa začína, to bolo ešte asi 3km, lepšie je ju však začať z kempu. Prečítal som si, že na vrchu je 9 stup��ov a 50% šanca na dážď. Skutočne je to nekonečná cesta. Vyrovná sa strednej tatranskej túre. Zo začiatku určujú tempo kamenné schody až po vodopád nad jazerom. Preklínali sme chuja, čo si dal námahu tie kamene sem dať. Maťa sa cestou späť na nich aj šmykla a spadla. Túto túru sme však podcenili, čo sa týka vody. Včera nám stačila 1,5L fľaša, ale dnes pražilo slnko, a to vyčerpávalo. Na túry doma, sme si vždy každý brávali svoju fľašku. Dnes len jednu. Išli sme v podstate na doraz. Túra je dlhá, vrchol nie a nie sa ukázať. Nemalo to konca kraja a už sme mali z toho nervy. Po 4h sme konečne dorazili na vrchol. Je to masovka, všade veľa ľudí. Počasie bolo ako na objednávku a videli sme panorámu škótskej vysočiny a nekonečný počet jazier ako na dlani. Na úbočiach bol ešte sneh. Na západe sa črtali dokonca Vnútorné Hebridy a ostrov Rum. Ťažko sa opisuje tá krása slovami, lepšie je to vidieť. Po hodinke sme schádzali dolu. To už išlo rýchlejšie. Stretli sme i Slovákov stúpajúcich hore. Niektorí blázni stúpali ešte po 17h na vrchol. Pri jazere, v polovici cesty, sme si odskočili za skalu. Bolo tam viacero skál slúžiacich ako verejné WC. Dolu sme šli cez kemp a kúpili konečne vodu. Stretli sme tam Austrálčana zo včera. Ben Nevis som si potom odfotil i z dolu, ale samotný vrchol z Fort William nie je vidieť. I o 20h šli ľudia z vrcholu dole. Rekord výstupu a zostupu na vrch je 1h 24min a 22 rokov nebol prekonaný! Tieto preteky bývajú každoročne v auguste. Neviem si to predstaviť zdolať tých 9,5km tak rýchlo. Nepochopím 2 kohútiky na teplú a studenú vodu v umývadle. Že nevynašli pákové batérie som sa zmieril, ale napúšťať si kvôli umytiu umývadlo... Pani domáca nás bola večer skontrolovať, či sme sa vrátili.


Ben Nevis

16.7. 2007 Pondelok

Dnes sme si dali voľný deň a za dažďa šli navštíviť prístavné mestečko Oban. Musel byť smiešny pohľad na nás v pršiplášťoch. Nikto ich tam totiž nepoužíva. Rád by som vedel, či Angličania skutočne majú také jednotvárne ra��ajky: slanina, vajce, fazuľa a párky. Tiež nerozumiem ako im môže chutiť ovarené rajčiny a vôbec všetka lezenina. V Oban-e nás privítalo opäť počasie s občasnými prehánkami. Najprv sme navštívili informačné centrum, kde by sme sa mohli pozrieť. Napokon sme však ostali v meste. Naše kroky viedli k príšernej stavbe, dominante mesta, ktorá má pripomínať rímske Koloseum. Je to iba nedokončený vrtoch nejakého bankára. Potom sme sa vybrali do prístavu. Predávajú tam zmesi z čerstvých morských príšer. Prípravu je možné vidieť na vlastné oči. I zmrzlinu z ustríc tam predávajú, ale len pri pomyslení na to sa mi dvíhal žalúdok. Šli sme radšej navštíviť pálenicu whiskey v Oban. Prehliadka zo sprievodcom stojí 5 Lib. a trvá asi hodinku. Ročne vyrobí táto pálenica 1 mil. fliaš whiskey. Ukázali nám z čoho sa alkohol vyrába a ako sa jačme�� preosieva cez tri sitá (z prostredného sa potom robí, ako ja hovorím ´špačková voda´). Potom sa zrná zmiešajú s tromi druhmi horúcej vody. Ďalej prebieha fermentácia, ktorá vraj trvá najdlhšie zo všetkých škótskych páleníc. Až 6 dní. Pričuchli sme si k troj-, štvord��ovej i dvojhodinovej. Sprievodca je na vôni závislý, lebo stále k nej čuchal. Ďalej sa potom whiskey destiluje a získava tak čistý alkohol. Ten potom zrie v špeciálnom sude až 14 rokov. Koniec prehliadky sa nemohol obísť bez ochutnávky. Zaujímavé bolo ako dve kvapky vody úplne zmenili chuť whiskey. Po tejto koštovke nám vypálilo žalúdky a dostali sme hlad. Chceli sme ochutnať dajakú morskú špecialitu. V dvoch reštauráciách nás o 15h odmietli s tým, že variť budú až večer. Tak sme si dali tradičné ryby s hranolkami "fiš end čips". Keďže sme toľko chodili okolo stánkov s príšerami, dali sme si napokon krabie sendviče. Keď videli náš záujem, ponúkali na ochutnávku ešte i surové krevety. Úctivo sme odmietli. V blízkom Tesco sme boli ešte na "malej". Cestou späť som odfotil hrad Stalker. Spiatočný lístok nás vyšiel 13,2 Lib. Ich autobusy vyzerajú z vonku moderne, ale zdanie klame. Z vnútra sú ošumelé a hlučné. Nad sedadlami majú oproti našim malý odkladací priestor. Nechápem, ale prečo majú všetky autobusy len jedny dvere na nastupovanie i vystupovanie. Dá sa však pustiť aspo�� čerstvý vzduch a zažnúť.


Oban

17.7.2007 Útorok

Je nám už zle s tých každodenných anglických raňajok. Ráno sme sedeli vedľa staršieho páru, ktorý sem po vlastných prešiel až z Glasgow-a. M��a už dvakrát poštípal komár. Toľko obávaný a omieľaný- midžis. Maťu za celý pobyt ani raz. Dnes sme sa prešli po okolí Fort William. Pôvodne sme chceli ísť do močarísk Rannoch Moor, ale nechceli sme blúdiť (hoci sme mali mapu) a i moja obuv premokala. Obzreli sme si zrúcaninu hradu Inverlochy z 13 st. Potom sme šli do blízkej štvrte pozrieť si Caledonský kanál. Cestou som vyfotil slávny parný vláčik Harryho Pottera "stímy". Videli sme Neptúnove schody, teda vzdúvadlá pre lode na kanále. Prekonávajú výškový rozdiel 6 poschodovej budovy na dĺžke pol kilometra medzi jazerami Linhe a Lochy. Prechádzali sme sa po pobreží jazera Linhe a keďže bol odliv, zbierali sme mušle. Jazero je spojené s Atlantikom, tak ich tam naplavilo veľa. No väčšinou rozbitých. Nad hlavami nám prelietali vojenské stíhačky Tornádo. Armáda tu robí skutočne cvičné hĺbkové lety, i keď sa to miestnym nepáči. Všetky nápisy značiek a ulíc sú dvojjazyčné - anglické a gaelské. Táto móda vstúpila do Škótska len nedávno. Včera bola turistická značka ešte v angličtine a dnes už je v dvoch jazykoch. Navečer sme sa boli prejsť do centra. Chceli sme ísť pôvodne na pizzu, ale 45 minút sa nám teda nechcelo čakať. Skončili sme v indickej reštaurácií. Konečne sme si mohli spestriť jedálniček, i keď za 30 Lib. Ja som mal kuracinu s výbornou rajčinovou omáčkou s bylinkami a ryžou. Zatým sme si dali super zmrzlinu. Vedľa nás sedeli akýsi Švajčiari alebo čo a tí si naobjednávali chodov až sa stôl prehýbal. Potom však mali hlboko do vrecka a vyratávali všetky drobné. Po výdatnej večeri sme na ulici sledovali vystúpenie škótskej študentskej kapely. Takto si cez prázdniny privyrábali. Okrem stíhačiek poletoval nad Ben Nevisom večer i záchranársky vrtuľník. Neviem načo trčí odpadová rúra na anglických domoch jedným koncom von zo strechy. Asi kvôli vetraniu. Mimo chodom, oni majú odpad vedený po obvodových múroch domu spolu s rínami.


Fort William

18.7.2007 Streda

Dnes sme sa rozlúčili s milou, i keď ukecanou pani domácou Ann (dúfame, že i s jednotvárnymi ra��ajkami) a vydali sa smerom všeobecne severným na ostrov Skye. Mohli sme to však urobiť inak a ísť vlakom do Mallaig a loďou sa prepraviť na Skye. Bola by to zaujímavejšia cesta. Veď sa tam kdesi natáčal i Harry Potter. No i tak sme prechádzali peknou krajinou popri viacerých jazerách. Po 3 hodinách sme dorazili do hlavného mesta ostrova Portree. Je to malé prístavné mestečko, čo je skryté i v jeho názve. Ubytovanie sme mali pomerne blízko. Chceli sme stihnúť skalný monument Old Man Of Storr, ale i keby sme sa tam autobusom dostali, naspäť by sme museli ísť pešo. A je to predsa len vyše 10km. Prešli sme sa teda akýmsi náučným chodníkom vôkol Portree. Fúkal studený vietor, ale inak bolo pekne a vyhliadky boli krásne. Nejaký pes sa nám tam priplietol zo salaša a nevedel sa potom dostať späť cez ohradu. Našli sme zopár mušlí, akurát bol odliv. M��a upútali v diaľke sa čnejúce Black Cuilling Hills. Ostrými štítmi mi trocha pripomínali naše Tatry. Veru, je tu krajšia príroda ako vo Fort William. Uvažovali sme, že radšej sme mohli byť o jeden de�� menej tam a stráviť tu dlhší čas. Na večeru sme si na akože hlavnom námestí dali v hotelovej reštaurácií pizzu. No malo to Ďaleko od nej. Hnusného, kyslého pretlaku s octom tam bolo ako zadarmo. Maťa sa vyjadrila, že to bolo najhnusnejšie, čo v živote jedla. Mysleli sme si, že na pizze Angličania nič nemôžu pokaziť, ale ako hlboko sme sa mýlili. Mate lezú na nervy aj prietokové ohrievače. Chvíľu totiž trvá, kým začne tiecť teplá voda. Vodou to pritom nešetrí. Ja zasa neviem pochopiť prečo majú Angličania v kúpeľni koberec. Veď to musí hniť.


Portree

19.7.2007 Štvrtok

Ráno sme mali ako na porazenie, podobné raňajky ako vo Fort Williame. Len nebola fazuľa. Zato väčší výber cereálí. Vydali sme sa navštíviť vrch Storr, resp. len jeho monument Old Man Of Storr. Tento ihlovitý skalný výbežok je vysoký skoro 50m. Je tam prudké stúpanie, ale krátke, asi 15 minút. Potom sa odkryje nádherný výhľad na Storr i východné pobrežie. Ovce boli i tu, pod skalami, rovnako ako na úpätí Ben Nevis vo výške 800m. Skaly mi pripomínali ľudské postavy (sudcu alebo ženu v sukni). Nemali sme toľko času preliezť všetky skaly, lebo nám šiel autobus späť do Portree. Tam sme došli okolo 13.30h. Keďže sme mali ešte 4 hodiny do odchodu autobusu, šli sme sa spýtať na nejaký výlet po severe ostrova do informačného strediska. Mali sme šťastie, akurát o 14h sa poriada výlet. Za 12 Libier na osobu sme si teda zajednali okružnú jazdu agentúrou Saros a veru neoľutovali. Predtým sme si kúpili na námestí na obed niečo ako biskupský chlebík s hrozienkami a kúskami pomaranča. Nič lepšieho sme tu nejedli. Výlet bol teda super. Dozvedeli sme sa, že na Skye žije dokopy 10 tisíc obyvateľov, pričom v hlavnom meste 2000. Mena Skye je odvodené od galského slova zamračený alebo oblačný. Taký totižto tento ostrov väčšinou je. My sme však mali skvelé, jasné počasie s dohľadnosťou skoro 100km. Vidieť bolo i vysočinu na severe i Vonkajšie Hebridy. Zastavili sme sa pri vyhliadke na Old Man Of Storr, potom pri ruinách prístavu akéhosi klanu. Nasledoval najfantastickejší úkaz ostrova - Kilt Rock. Ťažko to popísať, vyrazilo nám to doslova dych. Skala vraj pripomína látku na škótskej sukni - kilt. Dojem znepríjem��ovali len študenti pokúšajúci sa vylúdiť tóny na harfe a gajdách. Už len tá kombinácia je čudná. Pokračovali sme popri pobreží na sever, kde sa všade pásli ovce a kravy. Museli sme pred nimi spomaliť, kým prejdú cez cestu. Dozvedeli sme sa, aké je náročné chovať typickú škótsku kravu. Chová sa len na mäso (hlavným odberateľom je Nemecko). Potrebuje mať i v zime zelenú trávu a preto to nie je bohvieaký "biznis". Počas cesty nám ukazoval aké druhy kvetov na ostrove rastú. Zapamätal som si len drobnú nezábudku a nejaký pekne vo��ajúci kvietok. Sprievodca hovoril, že sa opäť začína učiť na školách galečtina. Kedysi sa vraj učila i navigácia, keď neboli cesty na ostrove. Zastavili sme sa pri zrúcanine hradu Dutlum. Potom ešte pri cintoríne klanu Mac Donald pri skanzene ako sa žilo kedysi. Ďalej sme bez zastávky pokračovali cez mestečko Uig do Portree. Cestou sme videli opäť neužitočnú stavbu akéhosi kapitána. Nikto tam nežije a je tam zákaz vstupu. V Portree sme si skočili akurát po batohy a už sedeli v autobuse smerom na Inverness. Na ostrove sú úzke cesty, ale každých 50m rozšírené pre vyhnutie sa oproti idúcim autám. To už mohli spraviť rovno celú cestu širokú. Ostrov sa s nami rozlúčil s odkrytými štítmi Black Cuilling Hills. Na vysočine sme si počas prestávky otvorili pašteku. Miestni nás hneď mali za exotov z Ruska. Popri jazere Lochalsh je hrad Eilan Donan, kde sa natáčal Highlander. Malebnými údoliam a riečkami sme dostali večer do Inverness. Bola už pokročilá doba a začali vyliezať bezdomovci. Ubytovanie sme mali za riekou asi tak ďaleko ako vo Fort Wiliame. Nevedeli sme, kde sa púšťa sprcha, tak sme sa neumyli. Až ráno sme zistili, že tá poondiata šnúrka je pred kúpeľnou. I tu bol dom plný čačiek a rároh z dreva, porcelánu a kovu. Anglické domy a záhrady sú tým prepchaté.


Kilt Rock

20.7.2007 Piatok

Dnes sme konečne mali raňajky ako sme chceli. Teda nič varené, len jogurt s müsli. Potom ešte hrianky. Jedna Američanka asi prebrala, lebo pila len kolu a jedlo iba oprplala. Batožinu sme si opäť nechali u pani domácej a vybrali sa navštíviť hrad Uruqhart. Naša cesta však mohla rýchlo skončiť, lebo hneď za mestom sa začal prehrievať motor autobusu. Vodič kdesi zavolal a po konzultácii sme pokračovali ďalej. Na takú zrúcaninu ako je tento hrad, bolo vysoké vstupné - 6.50 Lib. Asi to robí blízkosť jazera Loch Ness. Očakával by som za tú sumu aspo�� letáčik, ale sprievodca sa dá lúpiť za ďalšie 4 Lib. Letáčiky, čo mali kdesi bokom sa za 2h minuli a nikomu sa neráčilo dať nové. Až v Inverness na stanici som ich objavil. Vstup je efektne vymyslený a dá sa vojsť len cez vchod. Bola tam invázia Filipíncov z 5-tich autobusov. Je to jeden z najväčších hradov v Škótsku. Z hradu je pekný výhľad na jazero Loch Ness a okolie. Prekvitá tam čulá lodná doprava s turistami, ktorí dychtia po Nessie. Hitom tejto sezóny je plavba loďou so sonarom a podvodnými kamerami. Na obed sme sa vrátili do Inverness. Je to pomerne mladé kráľovské mesto. Štatút mesta dostalo od kráľovnej v roku 2000. Je to kultúrne mesto Vysočiny, o čom svedčí aj veľa kostolov a múzeí. V Inverness sú zasa hitom semafory pre chodcov, ktoré nemajú svetlá na druhej strane cesty, ale na boku, tam kde stojíte. Ak padne zelená, upozorní na to hlas z reproduktora nad vami. Pri hustej premávke a nákladných autách to však nedoriešili, lebo hlas v hluku zaniká. Treba mať vtedy vytočenú hlavu do strany a sledovať svetlo. Prezreli sme si zvonku (zvnútra neprístupný) hrad Inverness castle. Pred ním je socha Flory MacDonald. V súčasnosti je tam okresný súd. Neďaleko bol kedysi hrad, kde sa vraj odohrávala Shakepeareova dráma Macbeth (Duncan tam bol zavraždený). Videli sme krvilačnú čajku ako napadla malého zajaca. Našťastie jej ušiel. Nepovedal by som, že čajky sú také predátory. Na obed som si chcel dať špecialitu Škótska- haggies. V prvej reštaurácii nás "vyhnali" čakacou dobou 15 min. Zakotvili sme až v ďalšej. Haggis je niečo ako naša jaternica, len je objemnejšia. A lepšie chutí ! Je tam viac ingrediencii ako v jalitách. Mal som k tomu ešte Neeps, čo je niečo ako kel. Súčasťou sú aj keksíky. Poliate to bolo whiskey omáčkou. Lahodná to chuť. Odporúčame obaja. Prešli sme sa potom po nábreží s ústami plnými zákuskov. Znova sa na nás usmialo slnko. Šli sme si po batohy. Mali sme čas, tak som z autobusovej stanice odbehol na "malú" do nákupného centra (kde inde, že...) a kúpiť ovocie. Medzitým sa dohrnulo vyše 20 Poliakov, ktorí tiež išli na náš smer. Spôsobili chaos u dispečerov. Jednak mali nadrozmerné batohy a sedeli na ceste. Samozrejme naše batohy sa hodili k ich a skoro aj ostali 30km pre Edinburghom. Matin batoh tiež počas jazdy "cestoval" , a keď som zachra��oval môj, myslel som, že ostal kdesi cestou. Zbytok cesty nám hrkotali po podlahe plechovky od Poliakov. Cestou sme videl zámok Blair castle a zopár pekných scenérií a domov. Edinburgh sa mi páči najviac zo všetkých navštívených miest. Ubytovanie je skromnejšie, je to starší byt pod úrov��ou ulice. Ale sprcha sa nezapína zvlášť šnúrkou. Je tu však umývadlo v izbe, čo sme okrem Glasgowa nemali.


Inverness

21.7.2007 Sobota

Na dnes sme si naplánovali prehliadku Edibéra ako hovoria hlavnému mestu Škóti, no nielen oni. Odpoludnia trvajúci dážď však trocha pozmenil plány. Doobeda sme sa prešli po Royal Mile až ku hradu. Pri hrade sme si pozreli malú výrob��u škótskych kockovaných odevov. Vstupné do hradu je oproti spred 5 -tich rokov, 11 Lib. Je však odtiaľ krásny, panoramatický, výhľad na mesto a okolie. Na severozápade sa črtá 110m vysoká pýcha Britov-most Forth Rail Bridge, ktorý sa momentálne rekonštruuje. V zálive Fifth bolo vidieť mnoho plachetníc. Pozreli sme si korunu kráľovnej Márie Stuartovny. Chýba mi však v týchto hradoch viac nejakých historických zbierok alebo o tom ako sa na hrade žilo. Je tomu venovaná jedinká miestnosť a to je všetko. V ostatných sú len vojenské expozície alebo pamätníky. V hradnej kaplnke sa konala práve svadba. Ženích i svadobčania boli nejakí bonviváni, lebo boli smiešne odetí. Jedna pani mala na hlave páperový drdol ako cirkusový kô��. Nevesty sme sa však ani po hodine nedočkali a už nás kváril i hlad. Tak sme zbehli opačným smerom z hradu dole. Dohodli sme sa, že pôjdeme do prvej výdaj��e kalórií, na ktorú natrafíme. Čo iné ako MacDonalds by to asi tak mohlo byť. Začalo pršať a ochladilo sa. Vrátili sme sa teda na ubytko pre teplejšie veci. Keďže stále pršalo, zapadli sme do škótskej Národnej galérie. Nie sú tam síce známe obrazy, ale slávni maliari tam svoje diela. Sú tam obrazy Rubensa, Maneta, Goyu, Rembrandta a ďalších.Potom sme chceli ísť do Národného múzea, ale sme to nenašli. Prešli sme sa teda po Royal Mile, ale smerom dolu k palácu Hollyrood. Tam je sídlo kráľovnej počas jej pobytu v meste. Bola však pokročilá doba a palác zatvorený. Odfotil som ho aspo�� spoza mreží. Hneď vedľa je architektonicky impozantná budova škótskeho parlamentu. Na stene budovy sú výroku poslancov, ktoré tam odzneli. Ktovie akoby sa podobná stena vynímala ma budove nášho parlamentu. Na juhu mesto končí akoby uťal a je tam hora. Prešli sme späť cez zasmradenú železničnú stanicu na Princess street a pozreli nejaké suveníry. Toto mesto je tuším plné len Španielov a Indov. Na záver d��a sme sa prejedli u pizza Hut. Tá už bola iná ako na ostrove Skye. Až cestou k ubytovaniu nám svitlo, že batoh má na spodu zrolovanú nepremokavú celtu. Mohli sme sa vyvarovať premočenému batohu.


Edinburgh

22.7. 2007 Nedeľa

Zobudili sme sa do daždivého rána. Aj sme sa tak vybavili von, no len čo sme vystúpili hore po schodoch, dážď ustal. Počasie sa už len zlepšovalo. Čo sa nám na Slovensku ešte nestalo, dal nám prednosť vodič MHD, či taxík. Prešli sme sa po parku pod hradom, kde sa hral plážový volejbal. Na konci parku boli zaujímavé hodiny z kvetov. Šli sme po Princess street k návršiu kde je observatórium a nedokončený Pantheon (opäť vízia nejakých skrachovancov). Odtiaľ je ešte lepší výhľad ako z hradu. Cez nákupné centrum J.Lewis (kde je výborná čokoládov��a) sme prešli cez autobusovú stanicu na námestie St. Andrews. Odtiaľ odchádzal autobus č.15 do Rosslyn-u. Zabávali sme sa ako sa predávajú lístky na mestskú dopravu. Do kasičky vedľa šoféra sa hodia mince, aby videl koľko padlo. Kto dá viac - dá zarobiť dopravnému podniku. Šofér potom asi zatlačí v zadnej partii tela a vylezie lístok. V Rosslyn (alebo i Roslin, nezistili sme prečo dva názvy) sme si prezreli svetoznámu kaplnku templárov z 15st. Preslávil ju najmä originálne a unikátne zdobený strop a dva uč��ovské stĺpy. Postavil ich murársky uče��, zatiaľ, čo jeho majster hľadal inšpiráciu v ďalekom Ríme. Keď majster zbadal uč��ovskú robotu, milého uč��a poslal na druhý svet. V kaplnke je mnoho ornamentov a symbolov templárov. Sú tam i výjavy z biblie (7 smrteľných hriechov) a škótskej histórie (kamenné srdce prvého škótskeho kráľa Bruca). Zvonku zaujme strecha, kde je 23 pyramíd a každá má inú výzdobu. Teraz je však zakrytá, lebo ju nahlodal zub času a chystá sa asanácia. V súčasnosti ju do povedomia ľudí ešte zvýraznil J.Brown knihou Da Vinciho kód a hľadaním..... Vykročili sme aj k zrúcanine hradu Rosslyn, ale nedošli tam, lebo nás tlačil čas. Z centra Edniburghu sme sa šli prejsť do botanickej záhrady. Chvíľu sme sa motali, kým sme našli vchod. Pritom sme ho len o vlások minuli a vošli až na druhom konci. Myslím, že tiež je to svetový unikát a rozhodne stojí za návštevu. Bratislavská je oproti tejto pikniková lúčka. Obsahuje 60% z doposiaľ známych rastlín zeme. Má najväčšiu zbierku skalničiek na svete. Unikátny je tiež herbár. Videli sme najväčšie semeno stromu. I výstavu štiplavých rastlín a ich plodov. Stupe�� pálivosti bol označený od 1 do 10. Napr. také chilli papričky mali nejakých 6. Habanera už 8. Ale najpálivejšia rastlina mala až 10++. To sa nedá asi ani jesť. Neviem si ochutnávku predstaviť. M��a zaujal tzv. opičí strom. Netušil som, že i na Slovensku je jeden. Kto navštívi Moravské Lieskové, môže ho uvidieť. Vstupné je do väčšiny pavilónov zadarmo, ale do kaktusovej a tropickej záhrady sa platí 3 Lib. No na druhej strane zábrany sa dajú prekročiť. My sme to neskúšali. I tak sme ju nestihli prejsť celú. Aby sme pani domácu nevyrušovali neskoro večer, boli sme si batohy vyzdvihnúť skôr a od 19h sme sedeli na autobusovej stanici. Svet je malý a videli sme jednu ženu ( tipoval som Austrálčanku), ktorá cestovala minulý týžde�� s nami z Glasgow. Skočil som do Burger King po večeru. Pred 22.30h sme sa nalodili na Megabus do Londýna. Cestovalo slušné panoptikum ľudí - mexikánci, indovia, černoši, šikmáči a Slováci. 3 krát sa menili počas 9h jazdy šoféri. Lístok vyšiel veľmi lacno - 2 Lib/osoba. Bol však kupovaný mesiac dopredu.


Rosslyn

23.7.2007 Pondelok

Po najlacnejšom, hoci nepohodlnom, nocľahu na svete sme dorazili do svetovej metropoly na Temži. Šofér nás vyhodil na ceste, približne na autobusovej stanici. V rámci šetrenia za parkovanie nestál priamo na výstupišti. Príliš sme sa nevyspali, lebo sa buď rozprávali šoféri alebo nasucho šli stierače, či šofér nezhasol svetlo v chodbičke. Keďže sme nemali mapu ani sme nevedeli, kde sme vlastne vystúpili. Akosi sme sa dostali na stanicu, no nikde mapa. Našťastie bol blízko obchod, kde som si kúpil šikovnú mapu Londýna. Ubytovanie sme potom našli. Je to však najhoršie, čo sme počas tejto dovolenky mali. Jednoducho diera. Ale za 25 Lib/noc v centre som toho ani veľa nečakal. Býval som už aj horšie na mojich študentských cestách, no Maťa bola zhrozená. Platili sme vopred, ešte kým sme videli izbu. To pre istotu. Maťa vyhlásila prísny zákaz pokladať veci na zariadenie, nedajbože sa niečoho dotýkať. Po osprchovaní a najedení sme vyrazili do ruchu veľkomesta. Najprv na železničnú stanicu, mali by tam byť informácie. Boli, ale len o doprave v Londýne. Po zvážení, sme si kúpili 3 d��ový lístok za 16,5 Lib. Chceli sme toho veľa stihnúť a rýchly presun metrom sa zdal najvhodnejší. Potom som behal po stanici a hľadal spoje na zajtrajšok do Cambridge. Zvolil som vlak s tým, že si lístok kúpim potom. V čínskom rýchlo občerstvení sme si kúpili slíže s kuracinou. Prvou zástavkou bolo sídlo jej veličenstva - Buckinghamský palác. Garda tam čosi šaškovala, ale pre nátresk ľudí som prd videl. V parku sme sa potom konečne najedli a šli na Trafalgar square. Admirál Nelson tam má veru veľkolepý monument. Ďalej sme sa premiest��ovali metrom. Pozreli sme si najrušnejšie námestie Picadilly, kde som akosi nevedel kam sa s fotoaparátom postaviť. Potom Big Ben, obrí kolotoč London Eye (kde sa hrabe Práter). Autobusom späť na Trafalgar, odtiaľ metrom na Tower Bridge a len zvonku sme si prezreli bývalé väzenie Tower. Kto by dal 16 Lib. za nahliadnutie koruny a žezla kráľovnej, nech sa páči. Najviac ma však nadchla katedrála sv. Pavla. Tam sa rozhodne oplatí ísť. Katedrála v dnešnej podobe bola postavená v 17. st. Sú tam pochované osobnosti Londýna. Mala tam napr. svadbu i princezná Diana s Charlsom a kráľovská rodina tam slávi mnoho výročí. Veľmi pekný je strop vyše 60m vysokej katedrály. Prišli sme tam po 17h a vtedy sa už vstupné (3Lib) nevyberalo. No ani pohľadnicu sme si nekúpili. Ale šťastie v podobe 30p sviečky si možno kúpiť vždy. Boli sme už unavení, a tak sme si kúpili kúsky ovocia v miske (výborný nápad, ktorý k nám ešte nedorazil) a terigali sa späť. Ozaj terigali, lebo bola akurát špička, hlavne na našej konečnej stanici Victoria station. Čakali sme preto 10-15 minút nasáčkovaní v metre pred stanicou. Ale i ľudia vonku čakali, kým nevyjdú, tí čo práve metrom dorazili. Dopravný podnik to mal, zdá sa pod kontrolou. Aj ľudia sa správali kľudne a disciplinovane. Nie nadarmo sa hovorí kľud Angličana. Neviem si niečo také u nás predstaviť. Izbu máme na 6-miestny kód. Špinavá je, to je fakt, no čo už. Ešte aj periny púšťajú farbu. Keď sme si utierali tvár tampónom, zostal modrý.


London

24.7.2007 Utorok

Špinavé ubytovanie bolo dnes vykompenzované bufetovými raňajkami, kde konečne nebolo nič vyprážané alebo smažené. Vlakom sme cestovali do 40km vzdialeného Cambridge. Svištali sme severom Anglicka tak 150-tkou tichúčko. I naše železnice sa k tomu pomaličky blížia, len tie vozne keby neboli z roku pána. Z Cambridge sme potom šli autobusom do vojnového múzea Duxford. M��a tam zaujímali lietadlá, veľa z historických strojov lieta. Trocha nemilo ma prekvapilo, že exponáty boli skoro všetky natlačené v hangároch. Pritom priestoru tam je. Potom sme sa boli pozrieť do centra univerzitného mestečka Cambridge. Mali sme celodenný lístok na autobus, takže sme to využili. Prístup do univerzitných areálov boli neprístupné pre neštudentov, ale nikto nás nekontroloval. Neviem prečo z toho robia také teátro. Späť sme frčali opäť rýchlovlakom. Spiatočný lístok stál nás 18 Lib a spravil to za 45min. Autobus by stál síce 10 Lib, ale 2h cesty. Nepríjemne na uši pôsobí zmena tlaku pre vchádzaní a vychádzaní z tunela. Možno by nebola zlá žuvačka.


Cambridge

25.7.2007 Streda

Dnes sa náš výlet skončil. Ráno sme bez slova odišli z diery. Veľké batohy sme si nechali na stanici Liverpool street, odkiaľ nám šiel vlak na letisko Stansted. Úschov��a je tam za nekresťanské peniaze - 6Lib/batoh. Ale platí sa až keď prídete po batožinu. Urobilo nám to škrt cez rozpočet, lebo tam bolo napísané, že zvýšenie bude až od 1. Augusta. Starý cenník hovoril o 3Lib za batoh. Na to sme si odložili presne mince. Šťastie, že sa dalo platiť kartou. Po uschovaní batohov sme si boli pozrieť Hyd Park, posedeli tam pri fontánke, navštívili nejaké tie monumenty (samozrejme vojenské), známu obchodnú ulicu Oxford street. Chceli sme ísť do múzea voskových figurín, ale boli tam dlhé rady na lístky a ešte dlhšie do vnútra. Posledná kvapka, ktorá ma odradila, bolo vstupné 25 Lib. Takže možno niekedy nabudúce. Lístok sa oplatí kúpiť cez internet. Navštívili sme Westministerskú katedrálu, sídlo katolíckej hlavy Veľkej Británie. Pochádza odtiaľ i zopár pápežov. Zvnútra však pôsobí dosť chladne. Vrch je totiž prerobený z byzantského kostola a tvorí ho tmavá mozaika. I tu sa dá kúpiť šťastie za 50 pencí. Prešli sme sa ešte popri Dowing Street (kde sa skutočne cez mrežu nedá vidieť mnoho), cez Navy square k sídlu kráľovnej. Priamo pred hlavným vchodom bol konský trus. Aká to irónia. Vyfotil som si to s usmievajúcimi policajtmi. Z Trafalgar square sme sa potom previezli autobusom cez centrum na stanicu. Spravili sme si tak trochu okružnú jazdu a videli tak budovu súdu, či divadlo. Na letisku samozrejme prehnané kontroly. Špeciálne rad so Slovákmi sa hýbal najpomalšie. Igelitku so sladkosťami sme museli natlačiť do batohu. Utrácali sme na letisku posledné pence za cukrovinky. Už za colnou kontrolou, v obchode sme museli ukázať letenky pri pokladni. Neskôr som sa dozvedel, že je to kvôli oslobodeniu na dani. Mnoho ľudí sa "dobehlo", keď sa postavili do radu pre idú prioritní. Na to si treba kúpiť špeciálny pas. My sme na túto politiku Ryanair prišli pri lete do Glasgow-a. Minulý piatok sa tiež stalo, že zrušili let do Bratislavy. Letenku síce spoločnosť zmení, ale prípadné ďalšie výdavky (hotel, či strava) si človek hradí sám. Inu, nízko rozpočtové aerolinky. Nádherný bol západ slnka, ktorý hral všetkými farbami od tmavomodrej po červenú. Tak sa s nami Anglicko rozlúčilo, veríme, že nie navždy.


Tu je len zlomok fotiek z našej cesty. Je ich na celé CD, ale pochopiteľne som všetky nemohol dať sem.


Glasgow St.Mungo Glencoe Glen river Ben NevisBen Nevis3 Eil Donan Skye north Skye Uruqhart Walter Scott statue Scotish wedding Apprentice pillar-RosslynCambridge

Samozrejme sa treba občas pozrieť aj za hranice všedných dní. Dá to veľa spoznať iných ľudí, ich mentalitu a prostredie. Vidieť a vedieť ako sa žije inde sú skúsenosti na nezaplatenie. A popritom očumovať i svetovo známe diela, či už človeka alebo prírody.