SLOVÁ SÚ AKO LÚČE. KEĎ S NIMI VIEME NARÁBAŤ, PRENIKNÚ VŠADE.

KLÁSKY

KAŽDÉ VIANOCE

KRUTÝ ÚDEL

ROBINSON LÁSKY

CHLAPEC

TAK TO TERAZ CHODÍ

DNO

ĎALŠIE SKLAMANIE

TICHÁ

Z TÝCH DNÍ

GIRL CALLED LOVE

V TIENI ZA LÁSKOU

NIET RIEŠENIA

JEDNO DIEVČA

ODVEJ

OBRÁZKY MOJICH SNOV

UHLÍK

SNOVÁ

HOLÉ STENY

ŠŤASTIE MENOM LASKA

POKEC HYMNA

DOKONALÝ

STANICA TÚŽBY

LÁSKA

IBA KLÁSOK

SKÚS

LEN TAK

KAŽDÝ OBČAS SMÚTI

ZÁHADA

ZRÁŽKA

STEBLO TRÁVY

PRE OSAMELÉ SRDCIA

KRIVKA

SVOJU LASKU SKRÝVAŤ

ĽUDSKÝ DOTYK

KDE SI LÁSKA ?

MILÉ-NIUM

S KÝM BÝVAM

V MYSLI MAJ

ZOZNÁMENIA CEZ I-NET

HĽADANIE

MOJ

ZRANENÝ

V DIAĽAVÁCH NEKONEČNÝCH

ŠELEST NA SRDCI

TVOJ ANJEL

TAJNA ZÁHRADA

NA LÁSKU TREBA ČAS

IBA SLZY

STRATENÁ

KROKY TICHA

KEĎ BUDEM MAT DIEVČA

PRCHAVÉ TÚŽBY

ZUB

SKÚŠKOVÉ

DEŇ STROJÁRKY

DEŇ STROJÁRA

JESEŇ

PRAH DOSPELOSTI

TÚŽIM

JANKE

TÍŠKO SNÍVA

BREH

PODRAZ

SPOZNAŠ JU PO MENE

MALÉ SLNKA

MOJA NELI

PO 10 ROKOCH

SPOMIENKA NA KIWWI

PRÍBEH

SÁM

MÁLO

NAJKRAJŠÍ DAR

NEODCHÁDZAJ

HVIEZDIČKA

PRVÝ NEÚSPECH

PRASKNUTÉ ZRKADLÁ

PÁN A PANI

VADNE LÁSKA

PLATONICKÁ

NEVŠÍMAŠ SI CELÝ ROK

VEČIEROK

POLÁRKA

TVOJE FARBY

VALENTÍNKA

Klásky

Hľadám si v sebe slovíčka,
zbieram ich ako dúhové sklíčka.
Zmysel dávam mojim vetám,
do rýmov ich potom zapletám.

A keď ich je veľa,
je z toho básen celá.
Tak dozrievajú moje klásky,
do ktorých vkladám toľko lásky.

No smutné sú verše básnika,
keď láska pred ním uniká.
Smutné sú tie básne lyrika,
keď si u neho samota privyká

Zbieram si slovká náhodné,
skladám si len tie vhodné.
Oni sa tak pohormade zlietajú,
a do peknej mozaiky splietajú.

Dozrel mi kláskov šíry lán,
do knižky ich teda pozbieram.
Oni sú moja duševná potreba,
keď zo samoty som bez seba.


Každé Vianoce

Kraj je pod bielou perinou,
príroda odpočíva v jarme spánku.
Niekto s láskou, či s rodinou,
obracia na kalendári daľšiu stránku.

V tichej kráse adventných vencov,
šťastia pozlátko každý na stromček vešia.
Vidím z okna túliačich sa milencov
ako sa spolu z čerstvého sniežika tešia.

Vedno v objatí strávia i Silvestra,
šťastní, že ich láska je ako dieťa.
Úprimná a na bláznovstvá pestrá,
s pohľadom lásky, ktorý krásne zvedie Ťa.
A každý vecer lásku si opäťujú,
pri voňajúcom ihličí.
Prskavkou svoje šťastie svetu zvestujú
a mna len samota nicí.

Sklúcený mám slzy v zraku,
v živote osamelom je dlhý každý rok.
I sviatocný vecer má svoj smútok v sláku,
prišiel mi zahrať pod oblok.

Takto prežívam dobu sviatkov zimnú,
keď darčeky lásky sú len túžobnými snami.
Počúvajúc každý večer smutnú hymnu,
sme tu iba ja a smútok, sami.


Krutý údel

Keď začal padať prvý sneh,
vybrali sa spolu do kina.
Cestou tam boli samý smiech,
viem, aj takto sa láska začína.

V tmavom kúte zaľúbené pohľady,
čo hrali ich nezaujímalo.
Prelomily sa medzi nimi ľady,
teplo zamilovaných ich objímalo.

Kráčali späť s láskou na perách,
celý svet mali v malíčku.
Z rozlúčky pri dverách,
ostal sladký bozk na líčku.

Všetci im tú lásku priali,
veď boli tak bezstarostne šťastní.
Ten vznešený pocit plným priehrštím si brali,
viem, že každý ho v srdci vlastní.

Ja som len závidel,
že na všetko sú spolu.
Je to asi môj krutý údel,
že na lásku mám stále smolu.


Robinson lásky

Na mori smútku, v nedoziernej diali,
je zem, kde noci nevidia rán.
Tam žije človek so srdcom v žiali,
s láskou vždy stroskotal, a tak je sám.

Na tom ostrove holých skál,
kde dobrú noc dávajú divé zvery.
Domov má v útesoch brál,
svoje trápenie len sivému kamenu zverí.

Keby ten kus balvanu živým bol,
dávno by sa rozpadol.
Neuniesol by taký duše bôl,
čo naň z človeka dosadol.

Nikdy láskou nepoznaný,
nemohol ju nájsť a v nej života zmysel.
Do spoločnosti samoty stále zvaný,
radšej so smrťou si rande dať zmyslel.

Riekol skaline naposledy:
"Načo mám cit,
keď nesmiem ľúbiť .
Prečo mám vôbec žiť,
iba s osirelosťou sa snúbiť."

Náhle svet zastal, zem sa netočí,
človek zo srdca krváca,
plamienky miznú z jeho očí,
mladý život z neho sa stráca


Chlapec

Smutný chlapec sám stojí
Smutný chlapec hľadá ľudí
Smutný chlapec sa už bojí,
že sa ráno nezobudí

Velká rana na jeho duši
Velká rana plná fialiek
Velká rana, nieco tuší,
na ľudskú zlobu hľadá liek

Bez lásky nieto lieku
Bez lásky nie je čiest
Bez lásky nechce lásku,
nemá v srdči dost volných miest

Smutný chlapec sám stojí
Veľká rana na jeho duši
Bez lásky sa ľudí bojí
Slzy v očiach vietor suší ...


Tak to teraz chodí

Išiel som raz hľadat na net
slnko, ktoré by osvietilo môj svet.
Asi som bol príliš naivný,
skúšat tento spôsob pasívny.

Nevedel som ako to chodí,
ako to tam skrátka je.
že dievča chlapca za nos vodí
a on si od toho veľa sľubuje.

Ďalšia falošná romanca,
každá hodí len krátku reč.
Ďalší rozhovor bez konca,
a potom sa stratí dakde preč.

Ponúkajú priateľstvo na sieti,
teraz už viem ako to je.
že tam slnko nikdy nesvieti
a k žiadnemu vzťahu to nedospeje.

Radšej odtiaľ rýchlo odídem,
zbyťočne budem len čas strácať.
Do tej galérie falošných ľudí a mien,
nemá zmysel sa viac vracať.


Dno

Nic ma už nenapadá v mysli,
v hlave mám samé prázdno.
Myšlienky mi niekam zmizli
a v duchu som klesol až na dno.

Vtedy ma vždy von veľmi tiahne,
uložím sa do prírody lona.
Svojim kľudom a gráciou mi na srdce siahne,
tak milo a nežne ako to vie len ona.

Motýľ lieta nado mnou
ako začarovaná víla, chce ma zviesť.
Pôjdem tancovat s tou dievčinou švárnou,
nechám sa jej láskou viesť.

Ľahnem si do trávy mäkkej ako páperie.
Vôkol mna sa šíri vôna opojná.
Na výlet svojou pestrosťou ma zoberie,
moja duša bude opäť pokojná.


Ďalšie sklamanie

(3.12.2001)

Meno mala celkom pekné meno- Oli,
zdalo sa, že i zhodné povahy sme boli.
Teraz viem, aká idea to mylná,
ja plný citu, ona rozumom silná.

Cez samotu som si k nej staval most,
najsmiešnejšia bola moja úprimnosť.
Myslel som, že mi bude priateľka skvelá,
ona však múdreho princa chcela.

Písali sme si dlhé listy,
že sa rada stretne, mal som pocit istý.
Od stretnutia sa ale niečo zmenilo,
viac sa neozvala a moje srdce to ranilo.

Aby mojim Slniečkom bola som si prial,
ostala mi opäť bolesť a v srdci žiaľ.
Túžim vedieť, co skutočne láska je,
zažil som však ďalšie kruté sklamanie.


Tichá

(14.2.2001)

Krásny deň sa predo mnou otvoril,
ja doň vchádzam.
Odstúpili sa nenávisti steny,
noc sa na nádherný deň mení.
každý ho ako svoj strom
do zeme vsádza.
Strom svojich nádejí a radostí,
bez únavných starostí.

Keď stromy vetvy svoje vzpínajú,
znie pieseň tichá.
Tie modlitby stromov mi dušu rozjímajú,
prísľubom lásky deň dýcha.

Búrlivý vietor stromky dní ohýba,
a konármi neľútostne máva.
Keď im láska chýba,
kvety z nich kláti.
Ale korene mojich nádejí,
že láska sa ku mne vráti,
nič nevyvráti.

Tichá hudba znie,
keď stromy konármi kývu.
Ako šepkajúce vyznanie,
počujem v nej lásku krásnu, večne živú.

Krásny deň sa predo mnou otvoril
a ja doň nedočkavo vchádzam.
A tak ako každý z Vás
svoj stromček do zeme vsádzam.
Nech tá láska rastie v každom z nás.

Tichá hudba znie,
keď sa vietor s konármi pohráva.
Počúvam jej vyznanie,
ktoré mi chuť žiť dáva.


Z tých dní

(1.5. 2001)

Tak ako každý rok v máji,
sú opäť moje city v háji.
dievčatám sa krátia,
ako jarné noci sukne.
Mne sa trúchlivé dni vrátia
a vtedy sa cítim smutne.

Nemôžem sa mojim dievčaťom pýšiť,
jej lásku nad všetko na svete povýšiť.
Len sa láske zase čudujem,
že je s tým, kto si ju nezaslúži.
Som smutný, a z toho sa neradujem,
že nevidí, kto po nej ozaj túži.
V oku sa mi slza zachveje,
o čom tá láska vlastne je.

Ja sa budem znova topiť,
život mi do záhuby speje.
Stebla lásky sa nevládzem chopiť,
v tej smutnej rieke beznádeje.
Len počuť od dievčata pieseň,
menom: "Lásku Ti nesiem".
Hoci teraz láska vôkol ako ruža kvitne,
z jej krásy mi dievča ani lupienok neposkytne.


Girl called love

(1.5.2001)

I saw a girl in poor dress,
she had a fear somebody to adress.
Her body was nice,
but she had sad eyes.
She something lookeď for
and found everywhere a close door.
It was seems like she must be a mad,
nobody knew, that she feel bad.
She coľudn´t offer too much,
only a little of her tender touch.
And I saw a magic glow,
´cause this girl called love.
I would like to meet her once more somewhere,
and to say: "Will you be there.
We gonna leave this place with severity
and together will find heaven´s serenity."
She left for us an advice,
you let´ s try to call her here twice.


V tieni za láskou


Kráčam za láskou v tieni,
len na jej chrbát sa dívam.
obrátiť sa ku mne nemieni,
veľmi skľúčený z toho bývam.

Túžim sa s láskou cítiť krásne,
ale zatial píšem o tom len básne.
Márne čakám, že ma osloví
a dve srdcia vedno spojí.

Sedím na zemi schúlený.
keď ma samota príliš unaví.
Cítim jej dotyk studený
verím, že láska ma na nohy postaví.

Pomaly bez lásky umieram,
no ja sa nevzdám.
Stále sa za ňou predieram,
celé srdce jej dám.
(viac už nemám)

Kráčam za láskou v tieni,
čakám či ma pohľadom odmení.
No nikto nepovie mi,
či sa to dakeďy zmení.


Niet riešenia


Bola to skúška na dva dni,
taká, na ktorej si pobudni.
Profák ja však tvor záludný,
a preto ma vracia späť.
Nemala krátke trvanie,
aj tak som nevyriešil zadanie.
Chcem si ju zapísať a docent nie,
takýto už býva svet.

Dlhé skúšky,
sú tie najkratšie.
Žiaden študent pred nimi neušiel,
Dlhé skúšky,
keď niet riešenia,
môžeš rátať až do zdivenia.

Co je v tých skúškach za blbosť,
ja mám tej mojej práve dosť.
A znova lomcuje mnou zlosť,
no riešenia tu viac niet.

Na takú skúšku,
treba nám už len ťaháky.
Odišla preč ako vo sne
a mám z nej mindráky.
Bola to skúška nezvyklá,
tá z ktorej rýchlo unikáš.
Vypukla náhle po nej panika.

Dlhé skúšky,
už ma vezú na ARO.
Moje telo ochrnuté po nich zostalo.
Dlhé skúšky,
keď niet riešenia,
môžeš rátať až do zdivenia.


Jedno dievča


Jedno dievča zo Šíravy,
prišlo na strojárinu kázať mravy.
To Vám ona isto zaručí,
že novým slovám naučí.

Škola jej v celku ide,
len nevie, či sa jej zíde.
Popri škole si aj v poisťovni zarába,
kto vie čo s peniazmi tam stvára.

Čas si nájde aj na hobby,
hlásatelku v IRŠ-ku robí.
Okrem toho ju ešte baví,
Študovať záhadné javy.

Zaujíma sa o nu jeden nápadník,
ale kto to je, nevie nik.
každý len nieco tuší,
no ona zaryto cuší.

Viac o tom dievčati neviem,
či ju len milovat smiem ?
No stále v srdci pre ňu lásku pestujem,
s myšlienkou na jej tvár do školy cestujem.


Odvej


Táto báseň je pre nás
ako sme nemohli seba nájsť.
Teraz jeden druhého má,
spolu sme mienili objaviť lásky raj.
Tak si niečo praj,
trebárs viackrát aj.
Spravím všetko pre lásku - pre nás.

Vieš, vždy ma rozohreje Tvoja tvár,
keď sa prebudím do sivých rán.
Niekde som spraviť chybu musel,
ja našej láske celé srdce dám.
A ver, že nebudem trochár,
budeš mať zo mna len to naj,
neskryjem pred Tebou žiadny môj taj.

Spomeň si na ten mesiac máj,
keď nám patril celý svet.
Plným priehrštím si spomienky ber,
keď sme boli spolu toľko liet.
Verím, že prídeš opäť
a budeš mi čítať z pier,
že si moja jediná,
ktorá mi do duše vnesie mier.
Iba kúsok pochopenia maj
a radosť mi do srdca zasej.
keď za Tebou prídem,
aby sme vypadli von,
povieš mi: "Radšej sám odíď."
Aspon sa trocha teda usmej
a žiaľ mi z duše odvej.


Obrázky mojich snov


Kráčam nočnou ulicou,
v žiare obrázkov mojich snov.
Do tých snov mi casto naprší,
smútok, ktorý sa mi v duši navŕši.

Lebo meno LÁSKA nepoznám,
stále som len sám.
I keď k nej blízko mám,
nakoniec vždy opustený zostávam.

Kráčam prázdnym námestím,
tak trochu krokom neistým.
Ako v mojom živote tápem,
bez lásky, len tam a sem.

Prešiel som tisíce míľ,
až do konca svojich síl.
Za hlasom srdca stále idem,
v nádeji, že sa s láskou zídem.

Kráčať žiarivou alejou,
pýšiť sa láskou svojou.
Taký sen sa mi nesplní,
že mi láska život vyplní.


Uhlík


Povedal som si pred novým tisícročím,
že rozdúcham pamäte plamienok.
A svoj doterajší život si zúročím,
tak som vzal uhlík spomienok.

Nikdy som na nič šťastie nemal,
o všetko som plne bojoval.
žiadnej prekážky som sa nebál,
pred osudom som sa neschoval.

Nie som šikovný ani bystrý,
že silou vôle všetko prekonám,
tým som si bol vždy istý,
hoci som utŕžil mnoho rán.

Teraz som už unavený,
nedokážem viac karme odolávať.
Na srdci som zjazvený,
z toľkej sily, čo som musel dávať.

Nie je miesto, kde by som nabral silu,
a tak mi chradne duša i telo.
Nie je dievča, ktoré by ma objalo na chvíľu
a zašepkalo: " Moje srdce s Tebou vždy byť chcelo".

Ostali mi len moje básne,
kde sú moje pocity a myšlienky.
Viem, že pri nich nikto nežasne,
ostanú mi ako trúchlivé spomienky.

Viem, čo život dáva,
lásku, túžbu, snenie.
No môj život stále ostáva
bolesť a oči zarosené.


Snová


Rád sa ponorím do svojich snov,
zabudnem na sveta zlobu.
Budem v krajine bez urážlivých slov,
tam by som hodlal byť večnú dobu.

Ľudia ma majú radi,
dievčatá si môžem vyberať.
Aký som, nikomu nevadí,
o priazeň sa nemusím s nikým merať.

Môžem co chcem hovoriť,
nikto mi nebude nadávať.
Môžem sa dievčaťu dvoriť,
nebude mi košom dávať.

Milujem ten svet fantázie,
kde teplé slnko svieti.
Kde láska v ľudoch stále žije,
tam nie sú milé len deti.

Nedá sa však stále snívať,
prebudím sa do zášte údolia.
Tu musím s neľútosťou bývať,
kde hanlivé slová ako tŕne bolia.


Holé steny


Išiel som sa s kamarátmi zabaviť,
nemohol som sa myšlinok zbaviť.
že som sám a opustený,
môj život je ako holé steny.

Steny, kde nie je žiaden obraz,
je tam akurát smútku kaz.
Nepríde dievča, čo by ho opravilo
a steny láskou zaplavilo.

Nenapíše tam farbami pestrými,
ako ja píšem tieto rýmy:
"Naše srdca sa vedno spoja
a ja budem navždy Tvoja".

Život ako tie prázdne steny,
počujem len ich plačúce ozveny.
Sám medzi nimi stojím,
tej samoty vôkol sa bojím.

Nechodím sa dalej zabávať,
aby som nemusel myšlienky mávať.
Že môj život sú holé múry,
v ktorých víchrica samoty zúri.


Śťastie menom láska


Nedávno sa mi stalo,
a dosť ma to potom vzalo.
že mi dievča ukradlo to, čo nikde nerastie,
nie je to ani vec, ale v láske šťastie.

Predsa aj chcem byť šťastný,
cítit v srdci ten pocit spásny.
Boh mi to musel prisúdiť,
že len bez lásky budem blúdiť.

Nehľadám šťastie, čo sa dá kúpiť,
ani nechem nikoho on olúpiť.
Málokto vie, aké je bez šťastia sa snažiť
pochopiť, prečo má ešte zmysel žiť.

Chcel by som, aby ma šťastie stretlo
a do života vnieslo svetlo.
Aby mi zo srdca vytratila sa vráska,
šťastie menom Láska.

Každý sa bude iba smiať,
a aj ten kúsok šťastia mi vziať.
Po ktorom tak strašne túžim,
a keď ho nemám, veľmi sa súžim.


Pokec hymna


Dnes je to módna vec,
priateľa nájst si cez Pokec.
Kto len webom blúdi,
nespozná správnych ľudí.

Preto sa nedaj 2x núkať,
začni do klávesnice tukať.
Je len jedna správna cesta,
ísť cez www. pokec.sk.

Ako býva dobrým zvykom,
zameň si meno svojím nickom.
K tomu heslo tajné,
v mysli ho maj neprestajne.

Na "Kecat" klikni myšou
a začne tá pravá show.
Nie je tam ver žiadna nuda,
ľudí odtiaľ neubúda.

Pre seba vidíš prvú správu,
dostávaš sa do správneho varu.
Telo Ti už začína tuhnúť,
ale nemôžeš sa od Pokecu odtrhnúť.

Do pohody, Zoznamka, či Romantika,
rýchLa pošta Ti v rohu bliká.
Vážni chlapi majú radi Pánsky klub,
do Nočného baru choď, keď máš v noci kľud.

Závisloťt v sebe pestuješ,
na ďalší den opäť chatuješ.
Co si budeš vyčítať,
radšej si choď nové odkazy prečítať.


Dokonalý


(Pre kamaráta Maťa)

Bol jeden chalan dokonalý,
myslel si, že je sveta znalý.
Vedel to už od malička,
že pre neho je len gombička.

Vo všetkom sa mu darilo,
jeho plány nič nezmarilo.
vždy si vedel rady,
preto ho všetci mali radi.

V rade ako prvý býval,
nikdy nemeškal, všetko stíhal.
Nepriatelia sa ho báli,
radšej mu svätý pokoj dali.

Stále v dobrej nálade,
so spokojnosťou v pohľade.
Zdravý bol sťa ryba,
zdalo sa, že nic mu nechýba.

No nevedel, čo mu život ruší,
že padá do hrobu ľudských duší.
Trpieť tam zostane nedozierne,
keď jeho dni budú len čierne.

Takto dopadne chlapec zlatý,
za dokonalosť raz zaplatí.
Za to, že neberie lásku vážne,
nadväzuje len vzťahy vlažné.


Niektorí ľudia


Niektorí ľudia Ťa rania,
a Ty sa im ešte zveríš.
Potom Ti väčšinou radia,
no Ty im už neveríš.

Niektorým ľudom pomáhaš,
veríš, že Ti to neskôr oplatia.
Márne sa slova "Vďaka" domáhaš,
chrbtom sa k Tebe obrátia.

Niektorí ľudia do kostola chodia,
myslíš si, že sú tí dobrí.
Iba svoje hriechy tam vodia,
v živote sú jedovaté kobry.

Niektorí ľudia chcú od Teba viac,
a nikdy nemajú dosť.
Na Tvoje city nehľadiac,
vylievajú si na Tebe zlosť.

Spravil som "Niektorých ľudí" súčet,
v živote len o nich sa potkol.
Zaplatím Vám teda účet,
za to, že som sa Vás dotkol.


Smutné jubileum

(11.10.2001)

Mám vraj už 300 mesiacov,
no moje dievča sa to nedozvie.
keď samota mi v srdči nedoznie
a sám zas ostanem s hlavou visiacou.

Nemal som úspechy i malé, s kým sláviť,
veľakrát na dno svojich síl siahol.
Dokonca však veci zakaždým dotiahol
i keď neraz kožu na trh musel staviť.

V rade na lásku vždy posledný,
Amor šípy do srdc žien nevráža.
Môj vzhľad, zdá sa, mu prekáža.
Je snáď príliš všedný.

Vždy sa snažím byť milý a veselý,
zo srdca mi k ľudom plynie dobrota.
Nedal som na sebe znať ako bolí samota,
no i tak ma nikdy dievčatá nechceli.

Priateľov volám už len "známi"
žiadny nebol popravde ten skutočný.
Bol som pre nich nakoniec zbyťočný
a veľké priateľstvá - sú len dúhovými snami.

Tak už mám teda 300 mesiacov,
o ďalších 300 budú mi vlasy zdobiť šediny.
Nechcem byť sám, ale v objatí svojej rodiny,
preto lásku prosím: "Nenechaj ma s túžbou horiacou."


Krutý údel II.


Prvý sneh trval iba chvílu,
do Vianoc zmizol bez stopy.
On zabudol na svoju vílu,
v chladných citoch sa láska topí.

Zo srdca mu zostal prázdny chrám,
vraj nebola jeho typ.
Láska je pre neho príťaže krám,
jej city bral ako vtip.

Nechápal, prečo vtedy plakala,
že túžila spoznať jeho nežné dlane.
Nevedel ako ho na izbe čakala,
a verila, že s nou navždy zostane.

Vzala si polámané krídla od neho,
pochopila, že na lásku sa iba hral.
Nezaplavila ho viac lásky nehou,
nevadí mu to - ďalej chodí ako král.

Dostala láska pod pás úder,
moje srdce smútok zoviera.
Je to asi môj krutý údel,
vidieť ako láska umiera.


Stanica túžby


Sedím tu na stanici túžby,
ktorá vysoko v nebi leží.
Len hodiny na nebeskej veži,
vedia ako mi pomaly čas beží.

Čakám tu na vlak, ktorý chodí,
keď túžbou po láske človeka smädí.
už veľa rokov ma tu každý vidí,
môj osud mi nikto nezávidí.

I keď po láske prahnem,
naveky tu čakať zostanem.
Teba, láska nikdy nestretnem,
a Tvoje hebké vlasy hladiť nebudem.

Prichádzať vlak zase vidím,
viem, že doň opäť nenastúpim.
Márne sa o to snažím,
stanicu túžby nikdy neopustím.

Nenašiel som tam lásku svoju,
ktorá by ľúbila povahu moju.
Zatiaľ mi do duše krásne devy pľujú,
moje krehké srdce rozvaľujú.

Na stanici túžby cítim chlad,
kde je tá, ktorú mám rád ?
Chcem tak veľa snáď,
aby mi niektorá svoje srdce mohla dať ?


Láska ?


Je toto láska, čo si chcela
keď si za iným túžbou horela ?
Je toto tá pravá láska, o ktorej hovoríš,
a pritom tajne s druhým chodíš ?
Je toto tá Tvoja láska nesmrteľná,
pre mna je však nepostrehnutelná.
Je toto skutočne láska, o ktorej si snila,
a s ňou moje srdce ťažko zranila ?
Je to tá láska, ktorá vraj večne horí,
prečo ma teda srdce tak bolí ?
Je toto tá láska, ktorá stále žiari,
a ja mám z Teba hlávku v žiali ?
Je to tá láska, ktoru sme boli opití,
a ktorá sa nikdy už nevráti ?
Je toto láska, keď sa trápim,
že Ťa navždy stratím ?
Je toto láska, keď sa tváriš,
že mi celá patríš ?
Kde je tá láska, ktorú sme si sľúbili
a predsa náš chrám lásky zhodili ?
Stále sa pýtam " Je toto láska ?
keď už ma milej pohľad viac nepoláska"

Končia sa riadky tejto básne,
plamienok našej lásky hasne.
Plamienok, ktorý rozpálil Amorov šíp,
nerozdúcha viacej nik.


Iba klások

(S týmto dievčaťom som si mailoval. Po tejto básni sa mi viac neozvala.)

Ahoj, milá Radka!
posielam Ti básne klások.
Nech Ta na srdci pohľadká,
keď už nemôžeš počuť môj hlások.

Možno nikdy neuvidím Tvoju tvár,
asi neuzriem nikdy aká si.
No určite máš život bez chmár,
a skrývaš v sebe veľa krásy.

Poslúchajú Ťa deti ?
Vraj sú to teroristi.
Ale veď ich opatera prinesie Ti
isto aj úžitok istý.

Verím, že si stále veselá,
so sympatickou povahou.
Taká, aká si vždy byť chcela,
správne dievča s rozvahou.

Už mi zlyhávajú slová,
chcel som Ti len básničku dať.
Bude len celá Tvoja,
takú budeš iba Ty mať.


Skús


Myslel som, že ku mne nikdy nezablúdiš,
nikde si so mnou nechcela ísť.
Nevedel som ako veľmi smútiš,
keď Ti chlapec napísal na rozlúčku list.

Je zlé, keď Ťa láska o zem hodí,
no zapri sa a vstaň;.
Takto už v živote chodí,
Ty však milovať neprestaň.

Keď nad Tebou palicu lámu,
v srdci Ti žiadne kvietky nekvitnú.
keď Ťa všetky lásky klamú,
nenechaj svoju dušu nedobitnú.

Teraz na neho zabudni,
mňa milovať skús.
Iba si ku mne prisadni,
pocítiš, že nie som kameňa kus.


Len tak


Prechádzal som sa cez večerné ulice,
studený vietor mi fúkal na líce.
Napíšem teda zopár slov,
čo sa mi prehnalo mysľou.

Z ubytovne sa hlasný spev a hudba ozýva,
asi tam nejaká hlučná partia býva.
To však nejaká kapela cvičí
a spevák pri tom hlasno kričí.

Predo mnou niekto venčí psa,
ako veselo si pri pánovi hopsá.
Cez okno vidím okná akvária,
rybky sa v ňom akosi unudene tvária.

Stráca sa mi pomaly obrubník,
badám, že cesta vystriedala chodník.
Svetlá reflektorov áut tmu pretínajú,
ten čierny závoj pred sebou zhasínajú.

Krokmi sa prekážka ku mne blíži,
vlaková koľaj mi cestu kríži.
Prekonám teda nejeden schod,
aby som vyšiel na prechod.

A už vidím blízko svetlá internátu,
vračiam sa späť do študentského štátu.
Len tak som ulice mesta obchádzal,
a napísal slová, čo som v mysli nachádzal.


Každý občas smúti


Keď máš dlhý deň
a v noci si len sám.
Keď sa Ti zdá ten istý sen,
krácaš ani nevieš kam.

Niekeďy je všetko na nič,
Tvoj deň je tmavý ako noc.
Vtedy sa z duše vykrič,
aby žiaľ nemal nad Tebou moc.

Každý občas smúti
a občas aj každý horko plače.
Keď si sám na životnej púti,
viem, že bez lásky sa cez nu zle skáče.

Dni sa zdajú byť nekonečné,
krácaš s dušou zlomenou.
Vtedy nesmúť večne
a nechoď s hlavou sklonenou.

Veď každý niekedy smúti,
keď toho, čo miloval stratí.
Do smiechu sa núti,
ale úsmev sa mu neskôr vráti.

Keď sa Ti život bude najsmutnejší zdať,
keď Ťa úsmev bude more sĺz stáť,
keď nikto nepochopí, čo je bolesť v srdci mať,
vtedy ver, že oplatí sa mať niekoho opäť rád.


Záhada


Už pozhasínané
sú svetlá lámp.
V očiach vpísané,
že ide len o klam.

Je to záhadné,
keď žiarovky v rukách mám.
Spravím zmeny zásadné
a vyšetriť sa asi dám.

Na dosiaľ nepoznané,
ostávam tu sám.
Zdá sa prehnané,
tvrdiť, že sú tam.


Zrážka


Zrazili sa dva vlaky,
z ľudí ostali len mastné fľaky.
Napálili do seba v plnej rýchlosti,
cestujúcim rozdrvilo kosti.
Jeden sa ešte cez kolaje plazil,
Ďalší vlak ho zrazil.
Tak už sú na kope vlaky tri,
mrtvolami sa veru nešetrí.
Okolím sa ozýva krik a rev,
niektorým vidieť až do čriev.
Niekto len tíško stoná,
čochvíľa zdá sa, skoná.
Sanitky už húkajú,
ranených dovnútra súkajú.
Mŕtvol je strašne vela,
prikrýva ich plachta biela.
V márnici je plno ľudí,
hrobárova lopata sa nenudí.
Nezáleží kto za zrážku môže,
tým ľudom to aj tak nepomôže.

Zrazili sa tri vlaky,
po okolí sú krvavé mláky.
všetci na márach ležia,
čakajúc, kým ich do hrobu vložia.


Steblo trávy


Ostal som sám na svete,
chytil sa do nenávisti siete.
Nemám žiadnych priateľov,
každý prejde okolo mna bez slov.

Nechcelo ma aj dievča, čo som ľúbil,
márne som jej modré z neba sľúbil.
všetci mi pod nohy polená hádzali,
moju naivnú dôveru zrádzali.

Tvárili sa, akí sú len milí,
tým viac mi však ublížili.
Moju ochotu a láskavosť zneužívali
ako zo steblom trávy so mnou mávali.

Chcem byť len dievčaťom milovaný,
ale zakaždým som iba odpísaný.
Chcem ten krásny pocit zažiť,
že moje srdce má pre koho biť.

Dôveru v priateľov som stratil,
rád by som čas späť vrátil.
keď som sa na nich mohol spolahnúť
a oni mi nedovolili na zem spadnúť.

Počujem však stále urážajúce slová,
do smútku sa ponorím znova.
Hoci ma každý zlomiť skúša,
nebudem nariekať, plakať bude iba moja duša.

Čas ale beží dalej,
ja som už stratil nádej.
že budem niekedy šťastný
a uvidím, aký je svet s láskou krásny.


Pre osamelé srdcia


Osamelé srdcia blúdia svetom pozemským,
z lásky a pre ňu sa rodia.
O ten cit by sa podelili, ale nemajú s kým,
tak len samotou sa brodia.

Osamelé srdcia sú ako večernica,
ktorá putuje čiernou oblohou pomaly.
Túžia byť žiarivými kvetmi sťa slnečnica,
aby semienka plné lásky mali.

Osamelým srdciam smútočný pochod znie,
tá hudba je až príliš krutá.
Zažili ďalšie bolestné sklamanie,
osirelosť im nasadila putá.

Osamelé srdcia tíško bijú,
v ich rytme je pocuť súženie.
I cez tú elégiu v nádeji žijú,
že raz bude ich tlkot súznenie.


Krivka

(Venované kamarátovi Palovi,
s ktorým som 5 rokov chodil do školy.)

V istom roku, tuším ´98,
povedal si jeden Krivka - poď ho sem.
Študovať na strojárinu do Blavy,
no nie sa len učiť, užiť si i zábavy.

V prvom roku ho profáci morili,
integrály a derivácie zle mu robili.
Spolužiaci sa mu vtedy smiali,
keď na matike krivkový integrál brali.

Skúšky zvládol ľavou zadnou,
popasoval sa len s jednou.
A tou Fyzika I bola,
spať mu nedala tá nočná mora.

V druháku sa už viac snažil,
no i tak najhoršiu skúšku zažil.
S kinemou sa potil riadne,
z nervami bol až na dne.

V letnom semestri asi od samej nudy,
začal sa zaujímať o s opačným pohlavím ľudí.
Bola to však len láska krátka,
teraz je to dievča jeho kamarátka.

Cez skúškové ho iná vec trápila,
to keď ho zákerná choroba kvárila.
Bol vtedy veľmi rád,
že s pružinou skončil na tretí krát.

Počas prázdnin sa chcel naučiť,
ako s windsurfingom zatočiť.
Vietor ho však neposlúchal,
preto radšej do plachty sám dúchal.

A konečne v ročníku treťom,
vedel behať tým študentským svetom.
Zadania zháňal, potom tlačil,
len svojím podpisom značil.

Vybavil si aj pôžičku,
že si prilepší trošičku.
Kým ale peniaze dostal,
skoro na mizine zostal.

Do skúšok v zime sa pustil s vervou,
vcelku dobre sa popasoval s tou zberbou.
Len z obrábania ho nebavili témy,
a tak mu docent robil problémy.

Aplikácom hodlá byť,
na raketových motoroch robiť.
Budú sa potom diviť vedci,
aké on vie vymyslieť veci.

Keď sa krivka v škole spomenie,
pre priateľov je to znamenie.
Každý sa v tej chvíli od smiechu "kosí",
že i jeden chalan také meno nosí.


Svoju lásku skrývať


Mal som úzkostlivý sen,
že bol smutný deň.
Ľudia sa v parku hrali,
pritom na tvári masky mali.
Prechádzal som popri nich len
a oni sa mi pod maskou smiali.

Nemal si svoju lásku skrývať
a nešťastným stále bývať.
Hovoril si ako ju miluješ,
prečo jej, co cítiš neukazuješ ?!
Mal si prestat snívať
a povedať jej, že ju potrebuješ.

Na pohľady tých ľudí uhýbam,
ich hlúpy smiech radšej nevnímam.
Ostal som už celkom sám,
kam sa pozriem, kúsok Teba mám.
Do čiernej diery sa prepadám,
pre Tvoju lásku svoj život dám.

Kráčam po opustenej ceste dolu,
kto ma vylieči zo srdca bôlu ?
Z toho sna sa budím mnohokrát,
keď mi chýba dievča, čo mám rád.
Treba však pevnú vôlu,
byť s ňou len kamarát.


Ľudský dotyk


Žijem vo svete pretvárok,
všetci len lásku predstierajú.
Nestačí na to tento hárok,
koľko lží mi prestierajú.

Úprimnosť nie je v ich tvárach,
nie je v nich ani súcit.
Môžeš ísť hoc aj o barlách,
nebudeš mať z ľudí dobrý pocit.

Chcem len niekoho,
kto by mi povedal,
o malom ľudskom dotyku.
Niekoho, kto by mi kúsok z neho dal
a nevrazil do chrbta motyku.

Z oblohy padá krvavý dážď,
nikto Ti dáždnik nepodá.
Vo vzduchu je cítit zášť,
kto ľuďom lásky dodá ?

Povedz mi,
v tomto svete bez ľútosti.
Myslíš, že sa pýtam veľa?
Chcem len vedieť,
kto zbaví ľudí krutosti.
Kam sa všetka láska podela ?

Chcem iba cítíť v rukách,
malého ľudského dotyku kúsok.
Aby už láska nebola v putách,
nevziať viac do úst otrávený zákusok.

Viem o jednom dievčati,
ktoré lásku v srdci nosí.
Mne však k nemu vchod hatí,
márne ju o to moja duša prosí.


Kde si láska ?


Kde si láska?
Stále Ťa hľadám,
od únavy až na zem padám.
Ľudia sú na Teba zlí,
nikto sa s Tebou nepomazlí.

Prestali si Ťa, láska, vážiť,
myslia si, že bez Teba sa dá žiť.
Je to však mylná predstava,
bez nej život prestáva.

Nikto už nemiluje,
len si lásku kupuje.
Bez lásky je ten svet ľudí,
každý ním iba bezcielne blúdi.

Na Zemi ostala kopa zlosti,
mrazivé pohľady prenikajú do kostí.
Prečo sa teda láska skrývaš ?
Medzi nami tu veľmi chýbaš.

Každý hľadá jedine obličaja krásu,
a myslí si, že v nej nájde spásu.
Ale časom sa krása mína
a po rokoch na tú tvár nik nespomína.

Kto nepozná lásky zázrak,
len uprie svoj kalný zrak.
A vidí ako mu chátra telo,
pozrie sa na to skazonosné dielo.

Nemám už kam ísť,
vôkol je strach a nenávisť.
Chcel som Ta láska stretnúť,
s Tebou puto zášte ľudí pretnúť.


Milé-nium

(31.12. 2000)

Nastala tá chvíľa, po ktorej sme túžlili,
aby sme sa nového tisícročia dožili.
Udialo sa to v nedelný sviatok,
keď nového milénia počal začiatok.

Milé-nium, už klopeš na dvere,
v ľudoch sa zrazu nádej berie.
Že pominú vojny, choroby a nenávisť,
láska a mier vystriedajú závisť.

Milé-nium, na Teba sme dlho čakali,
keď si prišlo, od radosti sme skákali.
Že sa budeme mat lepšie, nebude chudoby,
zlé časy vystriedajú len svetlé doby.

Milé-nium, srdcia nám teraz plesajú,
šťastím a radostou oči jasajú.
Obzrieme sa ešte späť, za tým starým,
dáme mu zbohom, veď bolo už chorým.

Milé-nium, dočkali sa chorí i zdraví,
každý človek Ťa rád pozdraví.
všetko sa udialo tak rýchlo,
nepostrehli sme, kedy staré naposledy vydýchlo.

Milé-nium, keď už vkročilo sem,
budme k sebe lepší a chráňme si zem.
Veď aj vďaka nej tu môžeme byť
a v 3. tisícročí na nej budeme žiť.


S kým bývam


Jeden Ivan z neďalekej Poruby,
si povedal, že strojárinu obráti naruby.
Preto sa ju rozhodol študovať,
medzi spolužiakmi mudrovať.

Už na škole strednej,
patril k elite poprednej.
Vtedy vyhlásil smelo,
že na vysokú sa mu zachcelo.

Začal tam veľmi dravo,
zdalo sa, že skúšky zvládne hravo.
Ale na chuť neprišiel príkladom zo Statiky,
až v auguste prerušil s nou styky.

V druháku sa o skúšky nestrachoval,
kým na jednej skoro neskrachoval.
Fyzika mu dala do tela,
ruku mu podať nechcela.

V tom čase sa asi dosť nudil,
keď do tanečného súboru zablúdil.
No nemienil tam dlho skákať,
radšej bude on s kamarátmi kvákať.

V tretiaku sa na skúšky strojil,
všetky svoje sily v zime spojil.
Veru sa mu ta aj oplatilo,
v mesiaci prázdnin odrazilo.

keďže ho Časti strojov bavia,
do popredia tento odbor stavia.
Vymyslí on projekt svetový,
každý bude z neho hotový.

Na koníčkoch vie dobre cválať,
horšie však, keď má plávať.
Nie je mu to veľmi povôli,
to skôr si bejzbol volí.

Často ho zmáha únava,
tak si našiel vec, čo ho zabáva.
Dal jej meno Nataša,
myslí si, že mu spánok odnáša.

Má však asi veľkú chybu,
lebo sny ním aj tak hýbu.
Musí to byť teda riadna sila,
keď mu spánok stále chýba.

Ničoho sa on nebojí,
za všetkým si vždy stojí.
Nuž takýto je ten Ivan,
s ktorým teraz na izbe bývam.


V mysli maj


Možno som nemiloval ju,
nedal láske celú svoju dušu.
Možno som nedržal ju,
dosť pevne okolo drieku.

Až teraz na nej badám,
že ona je samý taj.
Hovoria mi : " Viac citu v srdci maj,
svoju lásku jej daj."

Možno som klamal ju,
keď som hovoril, že život za ňu dám.
Možno som nechápal ju,
keď mi povedala: "Srdce mi nelám."

Teraz mám z toho des,
čo chceš si želaj.
Len mi prosím druhú šancu daj
a lad vo svojom srdci roztaj.
ešte mi poslednú šancu daj,
dvere mi pred nosom nezatváraj.

Zlé sny sa mi zdajú,
že som rozbil lásky cašu.
Nočné mory mi spať nedajú,
stále sa prebúdzam od ľaku.
ľudia viac pochopenia nemajú,
dali mi na samý sveta kraj
A už ma ďalej nepoznajú,
no aspoň Ty ma v mysli maj.


Zoznámenia cez i-net

(28.12.2001)

Lásku som hľadal cez webovú stránku,
pre dievča ponúkal do raja pozvánku.
Bol som to ale rojkom, či bláznom,
uveriť tak naivným snom.

Spomínam si v slabej to chvíli,
že prvou bola Janka, teda Kiwwi.
I keď sme si celkom rozumeli,
k stretnutiu nikdy nedospeli.
Poslala mi k narodeninám prekvapenie :
"Mám už chlapca" stručné bolo oznámenie.

Potom bola z východu Maca,
jej hlas sa mi z pamäti už stráca.
Vymysleli sme malý výlet,
že zažijeme príjemné chvíle.
Opäť sa šťastie na mňa neusmialo,
stratila záujem a nič sa neudialo.

Ďalšou bola mladá Elenka, teda Kvetinka,
pripomenie mi ju občas podobná dievčinka.
Po stretnutí dala za láskou bodku,
jedine od nej mám na pamiatku fotku.
V ušiach znie mi jej cynický smiech,
dieťata, čo nevie, že ublížiť je hriech.

Naposledy bola symaptická Oli,
myšlienka na ňu stále bolí.
Aj keď mi viera, či Boh nevraví veľa,
moja prosba, aby mi ju nechal, znela.
Modlitby k nemu boli však zbytočné,
ako vždy - sám som oslávil chvíle sviatočné.

Boli ešte iné, menej známe:
Anka, iná Janka alebo Anme.
každú som skôr - neskôr stratil,
bolesťou v srdiečku za to platil.

Snažím sa už lásku obyčajne hľadať,
svoju nesmelosť učím sa zvládať.
No možno je mi osudom dané,
nikdy nepoznať dievčaťa láskyplné dlane.


Hľadanie


Osirelé sú miesta
tam, kde žijem.
Prázdne sú mestá
tam, kde lásku nenájdem.

Je tu len pantomíma,
ktorá za oponou začína.
Tá hra ma už nebaví,
je to gýč, ktorý unaví.

Moje srdce sa dá zlomiť,
moje oči budú slzy roniť.
No úsmev mi na tvári zostane,
i keď duša plakať neprestane.

Hľadám len kúsok lásky plnej duše,
ale zatiaľ ma každá jedine pokúše.
Hľadám len dievča, čo mi chce lásku dať,
aby som sa viac samoty nemusel báť.


MOJ


Môj svet,
stratil zmysel dní.
Ako bez lupeňov kvet,
je celkom prázdny.

Môj čas,
mi povedal: "Ja už neplatím.
Iba chvílu máš
a potom Ťa zatratím."

Môj život,
je veľké sklamanie.
V duši stále clivo,
zažil som len srdca lámanie.

Môj svet,
na nenávisť narazil.
Počuť iba zopár ľúbivých viet,
aby som opäť šťastný žil.

Môj čas,
navždy asi stratím.
Skúsim to ešte raz,
či ho späť nevrátim.


Zranený


Nikdy nepochopíš,
ako si mi srdce zranila.
Nikdy u mňa už nepochodíš,
aj keby si ma o lásku prosila.

Viem už svoju lásku skrývať,
neukážem Ti môj žial.
Nebudem viac o našej láske snívať,
odišiel odo mňa lásky ošiaľ.

Ako dážď padajú Tvoje slzy,
veríš, že Ťa ešte milujem.
Ako listy padajúce z brezy,
od Teba sa pomaly vzdaľujem.

Nedám na sebe poznať
ako veľmi si mi ublížila.
Budem Ti len želať snáď,
aby si šťastná ďalej žila.

Odkedy nie sme spolu,
v tej samote dní,
každý hrá svoju rolu,
každý svoj sen sní.


V diaľavách nekonečných


Vedľa mna niekto spí,
pri okne si dieťa jesť pýta.
Akú hodnotu má číslo Pí,
si oproti študent číta.

Na chodbe je plno ľudí,
všetci sa k oknu tlačia.
Niekto debatuje a iný sa nudí,
v niektorých unavené pohľady sa zračia.

Vidím mihotať sa svetlá miest,
tma rozprestiera svoje rúcho krajinou.
V diaľavách nekonečných ciest,
idem za svojou láskou jedinou.

Vlak už pomaly zastavuje,
blíži sa k svojmu cielu.
každý rýchlo k dverám postupuje,
ja hľadám svoju holubičku bielu.

Nedočkavo som z vlaku vystúpil,
na klzkých schodoch sa pošmykol.
Ranu do chrbta pritom kúpil,
lebo som opilca po pleci mykol.

Vidím trblietat sa lampášiky hviezd,
ako tu tak ležím na zemi.
Verím, že nebudú ľudia po mne liezť
a láska pomôcť príde mi.


Šelest na srdci

(27.11.2000)

Opäť sám v izbe sedím,
v hrudi cítim bolesť.
Dovnútra svojho síce nevidím,
ale viem, že na srdci mám šelest.

Bol som dnes v obchode,
len tak, prejsť sa s priateľmi.
Oni sa smiali a boli v pohode,
ja som však plakal veľmi.

Sem chcel som s láskou zájsť,
ona vraj nemala kedy.
Nechcela si pre mna čas nájsť,
už ma nemiluje odvtedy.

Mohli sme si dať čaj,
medové srdce jej kúpiť.
To, v ktorom sa skrýva sladký raj,
kde som ju chcel tak strašne ľúbiť.

Vracali sme sa večer domov,
na jasnej oblohe hviezdy žiarili.
Videl som i cez koruny stromov,
že za stratenou láskou aj ony žialili.

Každý mi hovorí: "Zabudni,
veď ona k Tebe nič necítila."
I tak v samote jesenných dní,
myslím len na to, ako veľmi mi ubížila.


Tvoj anjel


Keď budú Tvoje slzy zasa
padať ako dážď na zem.
A budeš sa cítiť pod psa,
vtedy prídem za Tebou sem.

Tam, kde som Ta prvýkrat videl,
kde som sa do Teba zaľúbil.
V parku, na lavičke som s Tebou sedel,
tam prídem ako som sľúbil.

keď budeš niekoho potrebovať,
aby Ti cestu ukázal.
Kade máš správne napredovať,
spomeň si, kde som Ti lásku vyznával.

Spomeň si na mňa.
Som Tvoj anjel strážny,
ktorý Ti nikdy nedovolí padnúť
a zažiť ten počit strašný,
keď láska bude chladnúť.

Spomen si na mňa.
Som ten, v Tvojich očiach.
keď Ti bude ťažko, zavolaj.
Budem s Tebou aj po nociach,
len sa prosím, k tomu odhodlaj.


Tajná záhrada

Nechá Ťa vo svojom dome,
keď u nej v noci zaklopeš.
Ale budeš tam tápať nevedome,
o jej tajnú záhradu ani nezakopneš.

Nechá Ťa pobozkať svoje pery,
keď Ti ich dotyk bude chýbať.
Ale aj tak Ti stále neuverí
a tú tajnú záhradu bude skrývať.

Dá Ti časť seba,
keď sa budeš cítiť na mizine.
Vieš však, čo Ti treba,
no cesta k jej tajnej záhrade vždy zmizne.

Nechá Ťa ďaleko zájsť,
ak ju chceš naozaj spoznať.
Nikdy sa Ti nepodarí nájsť,
tajnú záhradu, kde lásku jej môžeš vyznať.

Dá Ti aj svoje srdce,
keď sa Ti ho dobyť podarí.
Hoči uvidíš, že niečo sa tam trbliece,
tú tajnú záhradu si neodhalí.

Nechá Ťa, aby si sa na ňu pozeral,
jej oči sa budú smiať.
Ona vie, čo si vždy potreboval,
ale tajnú záhradu si nedá vziať.

Má svoju tajnú záhradu,
do ktorej sa nikdy nedostaneš.
Dá Ti len jej náhradu,
pred pravou vždy stát zostaneš.


Na lásku treba čas


Lásku si prisľúbili,
pod oblohou večernou.
Hviezdy sa rozžiarili,
nad tou nehou nádhernou.
Srdcia si svoje otvorili.

Na lásku treba len čas,
aby ju skoro neskosil mráz.
Ktorý tak strašne páli,
dovtedy taký nepoznali.

Zavrela sa rajská brána,
Ostali len srdcia na dverách.
Nezahojí sa už táto rana,
Utopila sa láska v bažinách.
Stalo sa to jedného rána.

Na lásku treba len čas,
inak ju spáli krutý mráz.
Ktorý tak hodne bolí,
tú bolesť nic viac nezahojí.

Z básne ostala jediná kvapka.
Letmé pozdravy na chodbách.
Snáď to ani nebola láska,
stratil sa im úsmev na perách.
Prethrla sa vášne páska.


Iba slzy


Pýtala si sa, čo sa so mnou deje.
Problém v škole to určite nie je.
Ani si netušila odkiaľ vietor veje,
že mi do duše smútok seje.

Iba slzy budú padať,
keď je na Tebe láska badať.
Že mi už nemáš čo povedať
a viacej nehy mi dať.

Tvoj pôvabný úsmev bledne,
ako keď rozkvitnutá ruža vädne.
Moja duša sa cíti biedne
ako motýľ, ktorý už nevzlietne.

Iba srdcia sa môžu lámať,
keď je na láske poznať.
Že Ti už nežnosť nechce dávať
a viac sa v nej nemôžeš vyznať.

Nevidíš, ako stále Ťa milujem.
Veď k Tebe zakaždým zájdem,
keď mat niekoho rád potrebujem.
Stále dúfam, že lásku raz u Teba nájdem.

Iba slzy budú padať,
keď Ti láska ruku nechce podať.
Aby si mal silu jej ukázať,
že aj Ty ju vieš rozdávať.


Stratená


Zavolal som Ti raz,
chcel som počuť len Tvoj hlas.
Zdvihla si a srdce sa mi rozbúšilo,
ani nevieš ako ma to potešilo.
Lež začul som chladný to hlas
cítiac, že spaľuje ma mráz.
Srdce si mala sťa z kameňa,
Tvoja láska ku mne je stratená.
Mal som sa viac snažiť,
svoje city viac pred Tebou obnažiť.
Čo však s chlapcom nesmelým,
bál som sa, že pohorím.

Stratil som Ťa moja láska,
už ma Tvoj úsmev nepoláska.
Tvoj úsmev, ktorý ma nežne hladil,
z úst Tvojich sa navždy stratil.

Želal som si počuť len Tvoj hlas,
preto povedal: " Zavolaj mi niekedy zas ".
Ty si však na mna zabudla,
srdce mi krutou dýkou prebodla.
Z básne ostáva len málo,
nič na svete by nám v láske nestálo.
Mal som jediné to prianie,
nezažiť od Teba trpké sklamanie.


Kroky ticha


"Každý si niekedy potrebuje oddýchnuť
od toho druhého", tak mi to povedala.
Nemôžem však na ňu zabudnúť,
keď mi silu lásky ukázala.

Teraz ma objím zlatko,
potrebujem niekoho,
kto by ma podržal.
Povedať, že mi je to ľúto,
je tak tažko.

Mal som si prv uvedomiť,
že odo mna odchádzaš navždy.
Snažím sa bez lásky prežiť,
s hlavou v dlaniach sedím,
smeje sa mi každý.

Objím ma ešte vrúcne,
nech viem, že ma miluješ.
Dnes nájsť pravú lásku je vzácne,
Ty sama to dobre vieš.

Teraz ma objím jemne,
nevydržím viac ten smútok.
V ušiach mi znejú clivé piesne,
ktoré na moje srdce sú ako útok.

Ale zatiaľ kráčam po chodbe sám,
moje kroky sa ozývajú do ticha.
So sklonenou hľavou idem neviem kam,
vytratila sa zo mňa pýcha.
Bol to len hlúpy klam,
že naša láska opäť dýcha.


Keď budem mať dievča

(25.12.2001)

Keď budem mať dievča,
nebudem sa za inými otáčať
a len jej bozky na rty vtláčať.
Bude mojím šťastím, svetom blaženým,
v ktorom nájdem zmysel ako v básni rým.

Keď budem mať dievča,
ktoré ma na stanici bude vítať,
čo robím, ako žijem, sa pýtať.
Pri jej prvom bozku tíško vzlykať,
"Láska, tak dlho som v samote musel pykať."

Keď budem mať dievča,
ktoré ma ako prvé pohladí na líce,
šťastný opustím brány samoty väznice.
A budem sa i trošku asi pri tom chvieť,
nesmelo si zvykať ako silne láska môže znieť.

Keď budem mať dievča,
bude mojím krásnym žiarivým anjelom,
že i noc bude odetá v rúchu bielom.
vždy stáť pri nej i v života temrave,
nikdy nepocíti, čo je srdce bolavé.

Keď budem mať dievča,
môj život bude za niečo stáť
a nebudem sa prekážok báť.
I keď býva občas perný,
nevadí, všetko zvládnem s láskou ženy.


Prchavé túžby


Bolo to cez internet zoznámenie,
myslel som, že láska ku mne konečne vstúpi.
Dostavil sa jedine smútok a trápenie
prečo som neprestajne tak naivný a hlúpy.

Povedala, že určite zavolá,
no viac neozvala sa mi.
Smútok ma opäť zdolá,
so srdcom na dlani sme zostali zas sami.

S mojím srdcom sa hrala,
v myšlienkach mi jej hlas kradol spánok.
Kúsok zo srdca mi zobrala
a zmizla sťa jarný vánok.

Túžby prchavé sú,
väčšinou náhle vzplanú.
Niekedy do srdca sklamanie vnesú
a sny do očí klamú.


Zub


Pozrel som sa na zub raz,
uvidel tam čierny kaz.
Tak som si povedal dosť !
Vyliečim tú ústnu kosť.

U zubárky ľudí plno,
rad stál až po Brno.
Kým som bol na rade,
slnko sa topilo na západe.

Sedím v kresle a mám strach,
v duchu som už na márach.
Vŕtačka mi v ušiach zavýja,
moje telo sa bolesťou zvíja.

Viac už asi nevydržím,
ten bolestivý vŕtací režim.
Zubárka konečne zub plombuje,
krutý bôl mňou lomcuje.

Konečne som od zubárky vypadol,
do najbližšieho baru zasadol.
Nesmel som však ešte jesť,
tak som vypil pohárikov šesť.

Keď som doma potom chlieb načal,
prekliaty zub bolieť opäť začal.
Nevedel som, čo mám robiť,
zastreliť sa alebo si to hodiť.

Ja mám však život rád,
len so zubom nie som kamarát.
Mesiac som sa takto mučil,
bolesť zuba znášať učil.

Čo je veľa, to je veľa,
takto sa žiť ďalej nedá.
Pôjdem ja ten zákrok reklamovať,
ruky pred zubárkou zalamovať.

To ste mali vidieť milí moji,
že ona mi ten zub nezahojí.
Vraj si zato môžem sám,
keď sa iba sladkým pchám.


Skúškové


Po Vianočiach sa každý trasie,
skúškové obdobie tu zas je.
Niekto ešte zápočet zháňa,
padákom zo školy to zaváňa.
Prvákov matika máta,
každý ju o dušu ráta.
Druhákom pružnosť sny kazí,
koho skúšajúci zas vyrazí.
Tretiaci v zime časti majú,
ozubené kolesá preklínajú.
Štvrtáci sa len tešia,
ktorá skúška je najlepšia.
Piataci sú už celkom v pohode,
skúšku spravia po vzájomnej dohode
Každý sa učivom nabíja,
drahocenný čas takto zabíja.
Niekto na intráku sa bifľuje,
iný radšej sa na kopcoch lyžuje.
Majú všetci toho vyše hlavy,
padajú večer od únavy.
Čo, kto vie, si nie je istý,
koľká bije až na skúške zistí.
Žalúdok sa každému dvíha,
keď den pred skúškou si líha.
Ráno začína ten správny stres,
keď si obliekajú spoločenský dres.
Jesť vtedy nikomu nechutí,
všetci sú ako struna napnutí.
A keď na skúške sedia,
všetko zabudnú a nič nevedia.
Zmocní sa každého panika,
každá poučka z hlavy uniká.
ešteže sú ťaháky,
kde je vzorec dáky.
Najlepšie sú bomby rovno,
keď je v mysli iba okno.
Nasleduje ústna časť,
panika začína opäť rásť.
Pred dverami klbko nervov,
v hlave vedomosti s veľkou dierou.
Otvorit si v indexe správnu stránku,
a skúšajúci dá doň známku.
Niekoho ale čaká sklamanie,
keď profesor povie: "Dnes nie.
Nech sa páči ešte raz,
teším sa opäť na Vás".
Takto to cez skúškové chodí,
niekto sa teší, iný si povraz hodí.
Bolo by to sveta žiť,
keby sme tam nemuseli byť.
Len by sme index poštou poslali,
a skúšku zadarmo dostali.


Deň strojárky

(Venované kamarátke Majke, ktorá keď robila palacinky,
tak všetkým na chodbe tiekli z úst slinky.)

Hňed ráno ako vstáva,
už si vlasy hrebeňom rozčesáva.
Do zrkadla zaraz pozerá,
tú tvár v ňom nepozná.
Čajník si v tom jej pozornosť získa,
ktorý na plotni nervózne píska.
Čaj ešte páli na jazyku,
čo keď piť ho má vo zvyku.
Za prst medu, kúsok chleba,
i do žalúdka niečo treba.
Doba však už pokročila,
konečne do školy vyrazila.
Na zastávku beží bleskovo,
len aby neprišla neskoro.
Elinou cesta dlho trvá,
to nič - veď prednáška je prvá.
Na prednáške hlava padá,
spánok na ňu opäť sadá.
Potom beží na cviká,
tažko si na tempo privyká.
Lež obeda nastal čas,
na intrák beží zas.
Obed ani celý nezje,
už sa v eline znova vezie.
Na cvikách ďalší stres,
dosť má toho na dnes.
Konečne so školou skoncuje,
cestou na intrák od radosti tancuje.
O šiestej sa z hrnca parí,
to si dobrú večeru varí.
ešte zopár zadaní,
s tým jej pomôžu chalani.
Veď sa im sladko odmení,
každú úlohu za cukrík vymení.
S priateľkami zopár drbov,
kto koho pustil dolu vodou.
Na hodinách polnoc bije,
ona nočný život stále žije.
Až keď padne hodina druhá,
bude spať ako tuhá.
Dobrú noc a pekné sny,
nie je den strojárky ozaj krásny ?


Deň strojára


Ráno sa mu ťažko vstáva,
ledva nohu z postele dáva.
Zase nespal celú noc,
spánok má nad ním stále moc.
Do kúpeľne sa dovalí,
keď sa konečne postaví.
Len sa trochu ovlaží,
zobudiť sa márne snaží.
Nad jedlom veľmi nepomyslí,
dá si jedine zopár müsli.
Behom, skokom do školy,
cestu elinou radšej nevolí.
V škole sa mu črevo búri,
na záchod ho rýchlo súri.
Tam sa mu už uľavilo,
keď sa z neho lajno odplavilo.
Ďalšie cviko však čaká,
zo záchoda tam chytro maká.
Na obed má hodinu,
ale on koná činnosť inú.
Na internete sa pohybuje,
namiesto jedla surfovat potrebuje.
ešte jedna prednáška,
nejaká tá múdra hláška.
Potom má už voľno,
do mesta ide rovno.
Peniaze z domu nedostáva,
tak len pred výkladmi postáva.
Na večeru chce si zájsť,
lacný bufet zas nemôže nájsť.
Večer si rád zacvičí,
pritom si riadne zafučí.
Keď je už po tréningu,
zahrá si ešte v Bingu.
Hoci penazí má málo,
prehral, čo sa dalo.
Mal by si spraviť úlohy,
na to ale nemá vlohy.
Aj s kamarátmi si treba zakvákať,
a zadanie na dnes opäť oplakať.
Na poslednú elinu beží,
nech konečne v posteli leží.
hlad mu však zaspať nedá,
mal sa najesť - tak mu treba.


Jeseň

(Báseň z ranej mladosti r.1991, keď som chodil ešte na ZŠ)

Na jeseň je všetko krásne,
zvolal by som to až hlasne.
Lístie padá zo stromov,
zoberiem tej krásy domov.

Doma lístie pekne žiari,
až sa mi v očiach marí.
Natrhám si zopár šípok,
aj z tých máme úžitok.

Noci dlhšie, dni zas kratšie,
na jeseň je krajšie.
Príroda nás farebnosťou láka,
nič to, že vonku je mláka.

Jeseň je pestrá krása,
každý strom lesa hlása.
Moju báseň však už končím,
nech tú krásu čím skôr zočím.


Prah dospelosti

>(Táto báseň bola venovaná ku stužkovej kozmetičkám zo 4.A v Piešťanoch)

Pomaly nastáva ten čas ,
keď bude každý z nás ,
pri tabuli posledný raz .

Ešte sa obzrieme po triede
sadneme si do lavice niekde ,
ešte si siahneme po kriede .

Na čiernu dosku naznačíme ,
že sa tu už nič nenaučíme ,
že so školou sa navždy lúčime .

Teraz nás ešte tréma obíjme ,
no vôbec sa nebojíme,
keď pred skúškou z dospelosti stojíme.

Tak pripnime si zelenú stužku
nech zvládneme maturitnú skúšku ,
potom nebudeme sa jej báť ani trošku.

Prekročíme ten prah dospelosti ,
hoci pribudnú nám nové starosti ,
nezabudneme na tie školské radosti.

Veľké priateľstvá, prvé lásky,
v spomienkach ostali tie obrázky ,
keď sme mali na Vás drzé otázky .

Ale, Vy ste to všetko chápali,
rady do života nám dávali,
aby sme v nom toľko netápali.

Keď už zo školy ako šíp vyletíme
svoj životný ciel trafíme.
Vy, ktorí ho správne usmerníte budete sa tešiť ,
hoci viete, že ten šíp sa už nikdy nedá vrátiť.

Budeme spomínat škola na teba ,
keď sme hľadali sami seba ,
aj tam sme pochopili, čo nám bolo treba.


Túžim

(10.9.2001)

Keď som bol mladší,
všetko bolo senzačné,
život vyzeral sladší
a nebo priezračné.
Skrátka bytie ako jedna báseň,
no dlho netrval ten sen.

Nevedel som, čo mi schádza,
že láska ku mne neprichádza.
Teraz som však ostal opustený,
neveriac, že noc sa na deň; zmení.

Na krídlach Amora sa vzniesť
alebo len tak za ruku sa viesť.
Mať plnú náruč lásky,
vždy mať kam íst a s kým.

Smiať sa z nechcených trapasov,
opájať sa nehou lásky a jej krásou.
Šepkať si nežné slovíčka ľúbosti,
stvárať nevinne krásne hlúposti.

Dávať si pozornosti malé,
cítiť, že láska je tu stále.
Darovať srdce, dušu tiež,
nevedieť nič len, že miluješ.

Asi chcem od života príliš mnoho,
keď nič sa mi nesplní z toho.
Viac by v básniach neboli smutné témy,
keby láska ruku podať chce mi.


Janke

(28.5.2001)

Keď Ťa robota príliš unaví,
nech báseň Ti na duši uľaví.
Je len taká bez deja,
nepatrí medzi vrcholné diela.

Máš iste krásnu tvár,
ako teraz kvitnúca jar.
S tou nádherou prírody určite splývaš,
veď v jej lone rada bývaš.
Riečkou náhod sa možno naše loďky stretnú
a ja uzriem, že i dušu máš peknú.
Zo samotou si nerada ruku podávaš,
ako každý, radšej priateľov po boku mávaš.
V oblube máš aj saunu a plávanie,
do kina Ťa tiež občas zavanie.

Keď Ťa teda zavalí práca
a úsmev sa Ti z tváre stráca.
Vtedy nechaj všetko tak a k básni sa vráť,
ktorú len pre Teba napísal Tvoj kamarát.


Tíško sníva

(31.7.2001)

Sedím na chladnej skale,
napádajú ma rovnaké veršíky stále.
Pozerám z brala dolu do prázdnoty,
rátam letá svojej samoty.

Opriem sa o kmeň smriečka,
budem naslúchať ako zurčí riečka.
Bystrina do ríše snov pozýva,
myseľ moja už tíško sníva.

Kreslím srdcia na kamienky v horskej riave,
zbieram šťastie z kvietkov v poľnej tráve.
Lásky sa dotýkam ako pestrého motýľa,
nech nikdy neskončí táto nádherná chvíľa.

Svoj život si takto láskou plním,
keď tu sedím pod stromom a sním.
Hoci viem, že je to len mám,
no ja sa rád podvádzam.

Nechce sa mi odísť z krajiny zázrakov,
späť do sveta oblohy plnej mrakov.
Pod nimi som pred láskou schovaný,
tam neviem, čo je byť milovaný.


Breh


Sedím na brehu jazera,
na hladinu sa pozerám.
Trochu nepokojné vlnky,
nesú na chrbte člnky.

Na nich tí, čo sebe sú súdení,
v objatí náruživom schúlení.
Keď na rty sa bozkávajú,
z vlniek srdcia zostávajú.

Plávajú k druhému brehu,
vedia, že tam nájdu lásku a nehu.
I ja ju celý život hľadám,
ale zatiaľ len verše o nej skladám.

Láska, buď na mojej strane,
túžim mať Ťa plné dlane.
Láska, ukáž, že máš o mna ešte záujem,
nech, čo je milovaný, viem.

Hoci vôkol dievčat na tisíce,
aspoň od jednej bozk na líce.
S ňou na člnku na onen breh plávať,
na lásku blízku mávať.

Luna už sa s hladinou zráža,
mesačný svit mi do srdca smútok vráža.
Opäť zostávam pri jazere sám,
len sny o šťastí a láske si zdám.

Tak mi láska povedz, že o mna stojíš,
že moje srdce s dievčenským spojíš.
Aj ja túžim na Tvoj breh vstúpiť
a v objatí Tvojom si hlavu mútiť.


Podraz

(4.8.2001)

Zažil som od priateľov podraz,
už ani nerátam koľký raz.
Stretnúť sme sa mali na zábave,
nechcel som byť stále v smutnom stave.

Ostali však len sľuby a plány,
oni neopustili svoje stany.
Vraj padal dážď silno a husto,
a to bolo pre nich veľké sústo.

Narýchlo mi cez mobil zavolali,
že na nich sa mračno vody valí.
Trocha tá výhovorka nesadla,
lebo u nás ani kvapka nepadla.

No nechcelo sa mi byť doma,
nuž som šiel s najbližšími dvoma.
I stôl bol pre nich objednaný,
aspoň pri vchode, že bol známy.

Ako s nimi vychádzať ďalej, ja viem ?
No nejako svoje sklamanie skryjem.
Verím, že sa mi to bude dariť,
pokrytecky sa vždy tváriť.

Sestra tiež k dielu ruku pridala,
poriadne by im vynadala.
Ako sa to so mnou kamarátia,
pozvaní sú a napokon chrbtom sa obrátia.


Spoznáš ju po mene


V mesačnom svite sa Ti niečo zachytilo v oku,
to tieň milencov tancuje po Tvojom boku.
hľadáš trochu lásky, aby si mohol rásť,
s citom, ktorý je v každom z nás.

Ťažko Ťa niečo na duši uzdraví,
tak ako láska, keď sa u Teba pristaví.
Vytrhnuté srdce, chceš ho vrátit späť,
nemôžeš bez lásky žiť, bola Tvoj svet.

Slzy v očiach, nemáš lásku čo by ich zotrela.
Ležíš na posteli a placeš do perín, kde zomrela.
Prosíš ju, nech si na spomenie,
že o Teba stojí, nech dá znamenie.

Krácaš po zemi, krácaš po vode, (väčšej ako oceán)
chceš nájst lásku, no nevieš kde. (si na to sám)
Prešiel si mnoho riek a údolí,(nad Tebou len čierne vrany)
samota tak veľmi bolí.(veľké sú tie rany)

Spoznáš ju po mene, (len si spomeň)
rozpáli tie najkrajšie plamene. (a založíš oheň)
Prosíš ju v radosti i v žiali: (skúšaj to znova)
"Nechoď preč, aj keď to páli!" (veď Ťa schová)


Malé slnká


Háje tmavnúť začínajú,
pani noc otvorila vráta.
Hviezdičky sa zažínajú,
kto ich na oblohe zráta.

Hviezdičky sú malé slnká,
ťažko však ich svetlo získam.
Nasadnem do nebeského člnka,
obzriem si ich zblízka.

Cez mliečnu dráhu letí,
môj hviezdny koráb.
Pozdravím neznáme svety,
tam je aj moja hviezdička, ale ktorá ?

Hviezdičky sú žiarivé očká,
ktoré sa usmievajú.
vždy si na ne počkám,
keď ich mraky zakrývajú.


Moja Neli

(8.9.2001)

Bol to sen krásny a smutný zároveň,
našiel som dievča, ktorému som bol hoden.
Asi vďaka obyčajnej náhode,
stretli sme sa v obchode.

Sprvu sme sa na seba nesmelo usmiali,
pohľady len jeden pre druhého mali.
Mala také jemné meno Neli,
s ňou som sa cítil ako v nebi.

Vlasy mala blond kučeravé,
a v modrých očiach iskričky hravé.
Všetci vôkol mi ju závideli,
moje malé, nežné dievčatko Neli.

Sen bol nádherný, keď vtom
nastal v ňom krutý zlom.
Napadlo ma, že o Neli si len zdám,
o chvíľu sa krásneho sna nechtiac vzdám.

Keď som sa s ňou lúčil,
smútok mi srdce skľúčil.
Lásku sme spolu spoznať chceli,
stretnem Ťa ešte niekedy Neli?


Po 10 rokoch

(Báseň odznela ako príhovor na stretnutí spolužiakov zo ZŠ 27.10.2001)

Milý spolužiak a spolužiačka, dovoľ mi,
privítať Ťa tu medzi prestretými stolmi.
Rád tiež vítam zvlášť osobu jednu,
a to pani Hrdinovú - našu milú triednu.

Je tomu už 10 rokov,
keď táto 8.B na Odborárskej hľadela z oblokov.
Tu sme sa teraz zišli pamäť pootvoriť,
i čo s nami je, pohovoriť.

Komu sa ako darí, ako sa má,
kto sa pýši, že je otec a kto mama.
A kto ešte stále študuje,
alebo si už svoj dom buduje.

Tak ako býva spoločenským zvykom,
pripime si na stretnutie pohárikom.
Nech sa tu teda každý príjemne baví,
a o pár rôčkov, aby sme sa stretli opäť v zdraví.


Spomienka na Kiwwi


Spomínam si ako sme sa zoznámili,
cez net, a Ty si mala meno Kiwwi.
Písali sme si iba nezáväzne,
netušil som ako ma to vezme.

Tvoje maily vzbudzovali obavu vo mne,
lebo si písala veľmi skromne.
Keď som Ti písal naposledy,
neveril som, že si spomenieš dakedy.

Ozvala si sa krátkou správou,
šťastný som myslel, že budeš tou pravou.
Chodil som svetom plný nepokoja,
hľadel na tváre, ktorá by mohla byť Tvoja.

Stretnúť Ťa, sa mi zdalo senzačné,
veď sme mali spoločného značne.
No smiala si sa, keď som sa Ti chcel priblížiť,
nevieš, aké ľahké je človeku takto ublížiť.

Nechápem už tento svet,
hľadal som lásku, no zdá sa,
že viac jej niet.
Mohla si byť môj svet Ty,
a vyviesť ma ako slnko noc, z temnoty.


Príbeh


Vždy chodil s úsemvom na tvári,
aby nikto nevedel,
že ho bolesť v srdci kvári.
dievča, ktoré ľúbil sa mu smialo,
nikto nevedel,
čo sa v jeho vnútri dialo.

Bol tichý a nikomu nenadával,
naopak, terčom posmechu iných sa stával.
Nebol chudák a predsa nic nevlastnil,
no on o bohatsve vôbec nesnil.

Ale ľudia mu vzali i nebo,
a tým, čím býval viac nebol.
Tam lietal na krídlach citov
ako motýľ zbieral lásku z kvetov.

Nebol mrzák a predsa zranený,
nebol smutný a aj tak zronený.
Nenávisť ho na kolená položila,
samota ako hlavolam rozložila.

Chcel iba žiť
a skutočne sa smiať.
Chcel s láskou byť
a mať niekoho rád.

Ale ľudia mu vzali i nebo,
a nebol viac sám sebou.
Jeho hviezda viac nevyjde,
s láskou, ktorú mienil dať už nepríde.

Odvtedy ho v uliciach nevídam,
čo sa stalo s ním, sa Vás pýtam.


Sám


Pomaly po meste kráčam,
na očiach tmavé okuliare mám.
Lebo slzami si oči zmácam,
keď som tak osirelý a sám.

Vidím milencov držiacich sa za ruky,
ako sedia na lavičkách.
Vtedy prežívam nemalé muky,
keď im láska kvitne na líčkach.

Zašiel som až dole k vode,
kde domov lodky majú.
Že tam budem v pohode,
ale myšlienky mi pokoj stále nedajú.

Mesiac už na oblohe vykukol,
tiež sa len oblohou v noci túla.
V srdci mi žiaľ vypukol,
po líci sa horúca slza kotúľa.

Idem stále už mi zima je.
Nenájde sa pár ženských očí,
ktorý ma lásky pohľadom zahreje,
zatiaľ každá odo mna bočí.

Sám chodím týmto mestom,
myslel som si, že tu lásku nájdem.
Nebudem viac opustený chodiť svetom
a chladný večer sa zmení na deň.


Málo


Mal som príliš málo času,
aby som spoznal jej krásu.
Mal som ho tak málo,
teraz ma to príliš vzalo.

Cez mraky slnko ako láska žiari,
ohrieva ma, keď bolesť chladí.
V živote som mal veľakrát srdce zlomené,
chcem, aby to bolo konečne zmenené.

Lámem si nad tým hlavu,
kam mi všetky lásky plávu.
Myslím na nás dvoch,
koľko básní by som napísal pre oboch.

Vzalo mi tu už veľa času,
hladať, kde moje lásky sú.
Roky mi rýchlo ubiehajú,
dievčatá sa predo mnou skrývajú.


Najkrajší dar

(21.11.2000)

Prišla si láska za mnou,
nebolo to tak ako prvý krát.
Pohladila si ma rukou jemnou,
vedel som, že opäť ma niekto má rád.

Priniesla si slnko so sebou,
ktoré ma na duši rozohrialo.
Nikdy som tak šťastný nebol,
keď sa Tvoje srdce na mna usmialo.

V ten večer som nemohol zaspať,
mal som pred očami Tvoju tvár.
Nemohol som stále chápať,
že si mi priniesla lásku - ten najkrajší dar.


Neodchádzaj!


Raz, v jeden večer chladný,
keď jeseň zafarbila ulice.
Po Tvojej láske bol som hladný,
želal som si od Teba aspon pusu na líce.
Osud nebol ku mne milosrdný,
prišiel som za Tebou do izby síce,
no pohľad Tvojich očí ostal prázdny,
zhasol ako plameň sviece.

Hovorila si, že odchádzaš,
márne som Ta prosil, aby si zostala.
Vraj mi už čo povedat nemáš,
naša láska zdá sa ochladla.
Vidím Ti v očiach, co skrývaš,
inému srdcu si sa oddala.
Do hrude mi kopiju vrážaš,
slnko zo srdca si ukradla.

Teraz tu sedím a plačem,
celú moju lásku som Ti dal.
Ďalej už takto žiť nevládzem,
lásku svoju Ti zapredal.
Horúce slzy stekajú na zem,
kvapôčky lásky, ktorú som tak potreboval.


Hviezdička


Hviezdička blýskavá,
mám život zviazaný s Tvojím.
Ťažko Ťa získavam,
že Ťa stratím sa bojím.

Hviezdička jagavá,
bez Teba býva svet zlým.
Ty si tá pravá,
o Tebe stále sním.

Hviezdička jasná,
neviem, čo spravím s tým.
Ty si tak krásna,
môj život Ti zasvätím.

Hviezdička žiarivá,
Tvoje svetlo v srdci nosím.
S Tebou je láska živá,
tak mi ju daj, prosím.


Prvý neúspech

(november 2004)
Pozriem sa z okna firmy,
slzy do oči tisnú sa mi.
Pozhasínam a budem tu sám.
Niektori sa pýtajú zač idem preč,
a tak náhle odchádzam,
druhi tešia sa, že vyhrali smeč.

Padám,
podrážajú mi ľudia kolená.
Padám,
moja duša je stratená.

Tak to chodi - úspech je všetkých,
neúspech jedného.
Prečo som ja taký vetchý,
nemám v sebe kus pevného.
Boj nie je len o viťazoch,
ale i o zlých ťahoch.

Padám,
iba láska ma vzkriesi.
Padám,
keď pri mne každý deň nie si.

Chcel som byť dnes s Tebou,
ležať v tesnom objatí.
Nikto mi neverí,
len ty moja jediná.
Ty ma nevyženieš od dverí,
tvoje objatie istí ma.


Prasknuté zrkadlá

(13.2.2002)
Praskli zrkadlá mojich snov,
láska zostala pre mňa záhadnou.
Bezcieľne blúdim chladnou tmou,
smutne zbieram kúsočky týchto slov.

Opäť som sa v láske sklamal,
srdce na kúsky rozdrásané mal.
Túžil som byť s dievčaťom mojim,
no zas len návštevy samoty sa bojim.

Nikdy sa už nedozviem,
či je láska ruža alebo tieň.
Alebo je to nežná princezná,
ktorá mňa však nepozná.

Neviem stále ako osloviť srdce ženy,
vari som taký nesmelý a či neskúsený ?
Bolelo to včera, boli i dnes,
nemôžem cez tú bolesť prejsť.

Zrkadlá snov sa rozpadli,
hviezdy v mojich očiach zapadli.
Len mesiac smutne sám tmou pláva,
dušička to krehká, smutnou sa stáva.


Pán a pani

(10.1.2002)
Idú ku mne pán a pani,
pre mňa už stari známi.
Pridu k hocikomu i nepozvani,
vždy tu sú medzi nami.

často vidim pána a pani,
darmo sa stretnutiu bránim.
Môžete sa tváriť nepriznani,
keď ich zbadáte- to Vás rani.

Stále u mňa "vitam" pána a pani,
radi pridu, keď sú nečakani.
Jedine láska pred nimi ochráni,
tej sa ten pár v diaĽ stráni.

Chodia ruka v ruke pána a pani,
hoci idú spolu, sú vlastne sami.
Ten pán je smútok a samota je pani,
veď to poznáte, keď nie ste milovani.


Vädne láska

(23.1.2002)
Vädne láska,
Ticho. Smútok. A snád i žiaľ.
Vädne láska.
Sám meč ju asi sťal.
Vráť sa láska, buď tu opäť,
veď ta potrebuje celý svet.
Slzy po tvári mi na zem stekajú,
keď počujem ľudi ako na seba štekajú.
Vädne láska.
A citi ťažké muky,
naposledy znejú zraneného srdca zvuky.
A ona naposledy zrýchli jeho tlkot,
naposledy zažiari jej plameňa blkot.
Vädne láska.
Snáď predtým netrpela,
snáď len bozky navzájom dať chcela.
Vädne láska.....
A po tvári jej už len veľká slza steká.
Vidiš ? Láska plače. Prosi.... za človeka.


Platonická

(máj 2009)
Ako v trblietajúcich sa lúčoch hladina,
vpija sa ti jej lesk do vlasov.
Rty plná nektáru to malina,
sladkosť zaľúbených to slov.

Odhaliť, čo skrýva priesvit blúzky,
dotýkať sa ťa nesmelo.
Objimať ťa za pás úzky,
srdce sa túžbou zachvelo.

Zdiali citim tvoj parfém
a sošne telo ma pokúša.
Osudová pritažlivosť la femme,
skryjem svoju túzbu do vankuša.

Ako čira nebeská hladina,
pohľad tvojich oči jemne hladi ma.
Na svete krajšej v práve niet,
koľko premien má noc a koľko hviezd,
toľko krásy ti do tváre vie vniesť.


Nevšimaš si celý rok

(november 2009)
V tom mesiaci narodená,
keď zima kladie jeseň na kolená.
Dalši v tichej hudbe vianočných svetiel,
tón, ktorý ma za Tebou vedie.
Ty si však januárovo chladná,
ani pohľad, nie to myšlienka kradmá.
V marci si už v jarnom šate,
skrývaš sa v kvetoch, lupienkoch, všade.
V aprili si moja krásna Vesna,
myslim stále na Teba, noci bez sna.
A v mesiaci máj,
skús ma milovať naozaj.
Ustelieme si pod oblohou v júni,
objimem ťa vo svite luny.
Keď si v roku júl ustelie,
dám ti bozkov, čo maš pieh na tele.
August už svoje kone spriaha,
chladný pohľad Tvojich oči na mňa siaha.
V septembri pod nohami listia hrádza,
hľadám cestu k Tebe, gesto Tvoje zrádza.
V októbri ako hlina zvalcovaná túžba,
zemi slová, bláznovstvo, láske služba.
Takto vedla seba kráčajuc už rok piaty,
nevidiš môj horúci cit do srdca vliaty.


Večierok

(december 2009)
Známa tvár, modrých oči pár,
na parket vchádza krásna star.
Si vila, krútiš sa v rytme polky,
si guľa a ja kolky.
Zrovnáš ma úsmevom perlivým,
napraviš objatim hrejivým.

Si nádherná, kráľovná dnešnej noci,
ľalia biela na čiernej párty, hoci
v zrkadle si iná,
romantika len na plátne kina.
Závažie samoty ťahá ta ku dnu,
priliš často ti večer lica rudnú.
I dnes si v drinkoch bôľ rozpustila,
prečo trieštiš srdce ako pila ?

Túžim spočitať Ti vlny vo vlasoch,
plaviť sa ich vôňou, pereje nežných zápasov.
Ale viem, že ja to nikdy nebudem,
ty nespraviš pre mňa z noci deň.
Nájdeš inú lásku, srdce zo zlata,
budeš znovuzrodená...


Polárka

(január 2010)
Hviezdy sú na oblohe gorálky,
ty si najjasnejšia z nich, máš svit Polárky.
Navlečme ich spolu na Mliečnu šnúrku,
vydajme sa na vesmirnu žúrku.

So slnečným vetrom o preteky,
ukážem ti ako milovať vesmirne, na celé veky.
S láskou plným úsmevom na perách,
zotrieš z môjho srdca chmúrny prach.

Dobehnem ťa vo hviezdach Bereniky,
nájdime v nás vesmir zmyselnej magiky.
Tvoje telo by som vložil do súhviezdia Androméda,
hladil ťa v hre na nežného zveda.

Nájdem ťa však na chvoste Medvedice,
z tvojich pieh spravim hviezd na tisice.
Si pri mne blizko a tak vzdialená, Polárka,
severných citov stopárka.


Tvoje farby

(jun 2010)
Si biela ako sneh,
mlčanlivá ako rieka, co pod nim usina.
Jemná ako vino z viech,
chuť, ktorá milovať uči ma.

Tvoja duša je veľmi bohatá,
krása sveta sa v nej snúbi.
Kto hľadá, nájde, krehkú ťa schúli
do dlane,
a ty vyzeráš zadýchane.
z lásky ruža v srdci vstane.

Ošiaľ mi do hlavy stúpa,
vo�na tvojich vlasov a farba-lúka púpav.
Tvoj postava je veľmi farebná,
váza kvetov, budem voda pre ne potrebná.

Tvoja tvár si pohľadenie pýta,
krivkou tvojich úst nežne čitať.
O tvojej láske sa mi iba sni,
vyjadriť ju možem len v tejto básni.


Valentinka

(13.2.2012)
Srdce zalúbené valentinku pre teba tvori,
posol lásky, čo osamelosť bori.
Bud mi láska, bud mi priateľ,
nech sú srdcia v zime hriate.

Si ako hviezda,
máš nežný svit.
Len u teba prebýva,
láska-ten najkrajši cit.

Si ako snežný kryštál,
ktorý mi v oku pristál.
Jediná svojou krásou,
ani básen nema dosť slov.

A srdce i túžbou skoči,
do hlbky horských plies,
skrývaš ich v pohľade oči.
blankyt v nich skvie sa.

Tým modrým očiam posielam valentinku,
mať tak aspon z tvojho srdca odrobinku.


O BASNIACH

Básne som napísal z akejsi vnútronej potreby vyjadrit svoje emócie, s ktorými som sa nikdy nikomu nezdôveril. Možno to znie ako klišé, ale je to jednoducho tak. Pokúsil som sa teda svoje pocity zachytiť na papieri, ktorý som nikomu neukázal (okrem venovaných). Keďže básne boli len také neupravené a škrtané, prepísal som ich do počítača a odtiaľ bol len krôčik, aby sa objavili na internete, kde som aspoň kvázi v anonymite a povedal som si, prečo ich tu neprezentovať.
Sú väčšinou elegické a fádne. Niektoré vyjadrujú dojmy z ľudí, ktorých viac ci menej poznám, a ktorých správanie sa ma kladným, či záporným spôsobom dotklo. Inšpirujem sa napr. i textami piesní, ktoré prebásnim. Prvé vznikli v jeseni 2000 a pišem až doteraz. Keď som stretol svoju životnú lásku, začal som písať už iba zaľúbené veršíky (čo je pochopiteľné), plné lásky k nej. No tie si nepraje zverejniť.

Tu sú veršíky, ktorých nie som autorom

.... a tu texty piesní, ktoré mi imponujú.

Získejte registraci domén s tld .online, .space, .store, .tech zdarma!
Stačí si k jedné z těchto domén vybrat hosting Plus nebo Mega a registraci domény od nás dostanete za 0 Kč!
Objednat